Je herec, no je aj stolár. V divadle stojí na javisku pred desiatkami divákov, v dielni trávi väčšinu času sám. Rád pri práci rozmýšľa a kreatívne tvorí, no dôležitý je pre neho aj kontakt, dotyk s materiálom pri výrobe. Svoje svety rád prepája a rovnako zanietene vie rozprávať o oboch z nich. Atmosféra pri práci je preňho veľmi dôležitá a odráža sa aj na jej výsledku. Tomáš Stopa, tvár našej aktuálnej kolekcie jeseň/zima.
Začiatky jeho umeleckej činnosti musíme hľadať ešte na základnej škole, kedy sa venoval ochotníckemu divadlu, recitoval a dosahoval úspechy na Hviezdoslavovom Kubíne. „Na strednej som študoval mechatroniku, a aj keď ma to veľmi bavilo, vedel som, že chcem ísť umeleckou cestou, tak som v štúdiu pokračoval na VŠMU,“ hovorí Tomáš. „Veľa mi to dalo, mal som super pedagógov, ktorí mi odovzdali skvelé základy. Ale myslím si, že až po štúdiu si herec otvorí oči a začne naberať skúsenosti, na základe ktorých sa nejako formuje.“
Na konci štúdia si môže absolvent veľmi rýchlo uvedomiť, že je tu možnosť, že herectvo robiť nebude. Málo príležitostí a nedostatok voľných miest v divadlách. „Keď som to vzal do úvahy, uvoľnilo ma to. Už počas školy som robil „lokačného“ manažéra, zháňal som priestory na filmovačky. To som po škole robil rok, ale stále som hral, bol som na voľnej nohe. Potom ma oslovili z Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde som sa stal stálym členom.“
V divadle
Od roku 2018 s jednou ročnou pauzou, má teda angažmán v Nitre a hrá v niekoľkých predstaveniach. „Mojou srdcovkou je Meno, francúzska konverzačná komédia, ktorú sa určite oplatí vidieť. Ďalšou mojou obľúbenou inscenáciou je Bál v Slovenskom národnom divadle. Obe postavy, ktoré v nich hrám mám „osvojené“ a naozaj si to užívam.“
Tomáš sa často ponára do svojich postáv, chce ich nasať, dať do nich svoj vklad, vlastnú víziu. „Na vysokej škole som hral postavu, ktorá trpela niekoľkými psychickými diagnózami, a preto bolo potrebné urobiť si komplexnú psychologickú analýzu a pomohlo mi to – (napokon, tak nás to aj učili). Rád sa v tom vŕtam. Niekedy na to nie je čas, ak ide o menšiu postavu, alebo režisér pracuje iným štýlom, ale každú postavu chcem mať rád a pripravujem sa na ňu najlepšie ako viem.“
Čokoľvek robím, ide mi o pravdu. Aby divák dokázal uveriť, napojiť sa na tú postavu, aby som ja ako herec empaticky s ňou žil. A keď cítim, že tam nie je tá „pravda”, že je to príliš „technické”, snažím sa zmeniť to.
Viac ako postava, ktorú hrá, je pre neho dôležitý tím, kolegovia, hra. „Každý môže mať svoju víziu, tá moja sa v konečnom dôsledku podriaďuje režisérovej, ale aj keď niečo nie je úplne podľa mojich predstáv, tak sa snažím nájsť si v každej hre aspoň niečo, prečo sa na to predstavenie teším. To mi poradil raz môj pedagóg a úplne super to funguje. Pokojne to môže byť aj len jeden moment z trojhodinového predstavenia, ale je to niečo, na čo sa teším, a to hranie si potom užívam.“
Pred kamerou
S hraním v seriáloch či filmoch má Tomáš menej skúseností ako s divadelným herectvom, ale už onedlho ho uvidíme v zaujímavom slovenskom seriáli, ktorý sa natáčal v Turecku.
„Dlho som herectvo mimo javiska „odkladal“, ani neviem prečo. Tento rok sa mi to trochu viac otvorilo a prišiel som tomu na chuť. Ale zase je to asi tými ľuďmi, s ktorými som spolupracoval. Tá atmosféra, ľudia, ktorí sa tam stretli, mi spríjemnili prácu. Točenie v Istanbule bolo exotické pre nás, ale aj pre tureckú časť tímu. Ich produkcia mala trochu iný štýl práce, a bolo to veľmi príjemné, a zaujímavé, myslím, pre obe strany. Keď mám okolo seba príjemných ľudí, na peknom mieste s dobrým jedlom, ani to nevnímam ako prácu. To je taký môj základ, ak nevnímam prácu ako prácu, vtedy je dobre.“
Pre mňa nie je dôležité, na čom pracujem, ale s kým pracujem, aká je atmosféra, ako sa cítim pri práci. Lebo to vidno aj na tom javisku, inscenácia vo finále odzrkadľuje to, aký bol tvorivý proces a skúšobné obdobie.
Práca s drevom
Prvý dotyk s manuálnou prácou musíme u Tomáša opäť hľadať v jeho detstve. „Za svoju zručnosť vďačím svojmu starému otcovi. Od detstva som s ním robil s brúskou, s ručnou pílou, na sústruhoch, zváranie… Mal so mnou obrovskú trpezlivosť, vysvetľoval mi všetko a mohol som skúšať dovtedy, kým mi to nešlo. A potom aj s drevom. Je vyučený drevomodelár, taká odnož stolárstva, ktorá už asi aj zanikla.“
Počas vysokej školy sa mu páčili drevené motýliky a rozhodol sa, že si jedného sám vyrobí. V jeho okolí začal byť po takýchto motýlikoch dopyt, a tak vymýšľal, tvoril a šil. „Pre mňa to bol oddych. Nejaký čas som teda takéto drobnosti predával kolegom a známym. Jednému pedagógovi som ale vyrábal aj stôl. A potom som si kúpil byt a začal som si postupne všetko robiť sám, dodnes nie je dokončený,“ hovorí Tomáš, ale pokladá to za výhodu. „Robím si ho postupne, lebo nemám čas, ale postupne sa s ním zžívam, veci pribúdajú a ja mám pocit, že som stále v novom.“
V byte si sám robil aj parkety, kuchyňu, dvere a nábytok. To, čo ušetril za prácu potom investoval do strojov. „Vždy to tak robím, časť zákazky investujem do strojov a nástrojov, aby bol výsledok najbližšie lepší, presnejšie spracovaný a kvalitnejší… Len je to nekonečný príbeh. Začínam chápať ženy, ktoré si stále kupujú nové topánky či kabelky,“ smeje sa. „Ale zase, ja si to sám pred sebou ospravedlňujem, že viem, čo mi to náradie alebo stroj zarobí.“
Je samouk a rád sa učí na vlastných chybách, skúša a hľadá svoje limity.
V stolárskej dielni
Tomášova prvá dielňa bola malá miestnosť so stolom a jednou pílou. „Teraz už mám väčší priestor, ale stále relatívne malý, no vyhovuje mi. Aj som rozmýšľal, že by som to zväčšil a niekoho zamestnal, ale ja mám v podstate rád ten koncentrovaný priestor, aj to, že som tam sám. V mojej malej dielni sa dejú niekedy veľké veci.“
Pracuje pod svojou značkou Stopa Woodwork a zákazníci sa k nemu najčastejšie dostanú cez odporúčania. „Väčšinou robím pre kolegov, kamarátov, známych. Ten príde na návštevu k tomu, vidí niečo, opýta sa, a už to ide. Potom sú takí, ktorí momentálne nič nepotrebujú, ale fandia mi, a ozvú sa, keď je to pre nich aktuálne. A to je pre mňa super pocit, že som v tom povedomí, najmä v umeleckom svete. Tí mladší hovoria: ,Raz, keď budem veľký, dám si u teba robiť nábytok.‘ To sa super počúva.“
Tomášova záľuba vo varení a v kvalitnom jedle sa preklopila aj do jeho stolárskeho sveta. „Mal som možnosť dizajnovať servírovacie doplnky pre reštauráciu Eck. Šéfkuchár Daniel Tilinger mi nechal voľnú ruku a ja im vymýšľam rôzne veci, v poslednej dobe možno aj nad rámec toho, čo aktuálne potrebujú. Inšpiruje ma aj to, keď u nich sedím na večeri, pozorujem ich pri práci… Ten pokoj, rozvaha, profesionálny prístup, zameranie na detaily a najvyššiu možnú kvalitu, akú vedia v daný večer zákazníkovi ponúknuť. A asi hlavne cieľ byť stále lepší v tom, čo robia. Napríklad som pre nich robil servírovacie vozíky na syry, alkohol, servírovacie podnosy a iné drobnosti,“ opisuje.
Rád tvorí dizajnové veci. Nápad si nakreslí, urobí maketu a vytvorí vzorku. „Ak sa má niečo robiť v sérii 10 – 15 ks, vytváram vzorky, aby si to ten zákazník nielen predstavil, ale aj chytil a povedal si ,Tak toto chcem!‘ Dávam si na nich záležať. Už sa mi stalo, že mali objednaných 15 kusov a zvýšili to na 20 po tom, ako videli a držali vzorku.“
Dôraz na detaily
Momentálne má v dielni Tomáš prácu tak na šesť mesiacov dopredu. Tak ako v herectve aj v stolárstve je pedant. „Mám rád kontakt s materiálom, chytám, hladkám, potrebujem mať s ním dotyk. Rád pracujem s jaseňom aj s dubom, ale vlastne čímkoľvek. Snažím sa už pri kúpe materiálu dať pozor, aby pochádzal z jedného kmeňa, aby mi to sedelo farebne a aj súbežnosť vlákien, aby bola v poriadku. Kazy dávam preč. Aj keď kúpim béčkový materiál, tak sa z neho snažím urobiť áčko, aspoň z tej vrchnej strany. Keď už si ten zákazník má za to priplatiť, tak nech to má v tej najvyššej možnej kvalite. Vizuálnej aj tej spracovanej.“
Pri práci myslí aj na prírodu a snaží sa, aby mu vzniklo, čo najmenej odpadu. Menšie odrezky putujú do reštaurácie Eck, kde varia na ohni a čistému sušenému drevu bez akejkoľvek farby či úprav sa tešia. Dubové hobliny a piliny dáva mäsiarom a ostatné mixy drevín ľuďom vo svojom okolí pod kone či sliepky. A nedávno sa rozhodol, že každý rok vysadí 10 stromov. „Sú na rôznych miestach, na jar ich pôjdem pozrieť. Teším sa z toho.“
Baví ma veľa vecí, ktoré robím. A nehodnotím ich podľa veľkosti. Rád by som sa časom vrátil k menším veciam. Upustil od elektrického náradia a začal používať iba hoblík a dláto. Možno na dôchodku budem robiť výhradne ručne vyrábaný topkový nábytok.
Hobby
Aj keď herectvo aj stolárstvo Tomáš berie nielen ako prácu, ale aj záľubu, má ďalšie hobby, ktorým sa nevenuje profesionálne. Rád varí, obľubuje taliansku kuchyňu, lyžuje, behá a len tak si spieva. „Ja som taký amatérsky spevák. Nemám síce rád klasické muzikály, kde sa spieva pre publikum, ale ak je spev zakomponovaný do deja v činohre, nevadí mi to. Najradšej si spievam v aute, ale aj v dielni či len tak doma v obývačke. Doma si hrám aj na gitare a trochu viem zabrnkať aj na klavíri.“
Príležitosť vyskúšať si to pred fotoaparátom svojho hereckého kolegu Richarda Autnera ho potešila aj keď sa necíti ako model. „Bola to skvelá skúsenosť, budem na to veľmi rád spomínať. Alain Delon som bral ako obrovskú firmu, ktorá má tisíce zamestnancov, veľkovýroba, kde sa bude všetko dlho schvaľovať, celé to bude trvať, a bude to nuda. Nakoniec to bolo celé komorné a super. S Rišom sme sa rozprávali a on cvakal. A výsledkom sú skvelé fotky. (Inak, on mi od školy vždy spravil najlepšie fotky). Ide z nich prijemná atmosféra, ktorá tam vládla. A aj sa mi páčia vaše veci, rád ich nosím. A takto to mám všade, v divadle, na natáčaní aj v dielni. Atmosféra je pre mňa základ.“
Niekedy sa nasýtim toho spoločenského kontaktu a potom som rád, že uniknem do dielne. Som skôr introvert. Po premiére sa potrebujem na pár dní preladiť, byť sám v dielni. A potom zase, naopak, dlho dokončujem nejaký projekt, a keď ho odovzdám, som rád, že idem do divadla, zahrám si a je to super. Páči sa mi striedať to, a bol by som rád, ak by som si tento balans v živote zachoval. Striedať divadlo s dielňou a aj súkromným životom. To je pre mňa aktuálne výzva. Nájsť si ten čas na súkromný život.
Foto: Richard Autner, Alex Kiňová, Barbora Podola, Reštaurácia Eck, Martin Mondok, archív Tomáša Stopu
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
