Možno ste sa aj vy pri potulkách centrom Bratislavy dostali do zašitej uličky za Dómom svätého Martina. Na jednom z jej koncov je veľká hnedá brána, za ktorú keď vkročíte, už nikdy túto časť mesta neobídete. Miesto, ktoré dýcha umením už niekoľko desaťročí znovu vstáva z popola a vďaka občianskemu združeniu ALBRECHT FORUM sa sprístupňuje verejnosti. Navštívte s nami záhradu a dom Albrechtovcov na Kapitulskej ulici. Rozprávali sme sa o nich s Igorom Valentovičom, predsedom OZ ALBRECHT FORUM.
Základy Domu Albrechtovcov boli vraj postavené ešte v 13. – 14. storočí. Je niečo pôvodné ešte zachované?
Áno, vlastne jadro terajších pivníc bolo postavené v čase, o ktorom hovoríte. Pôvodne išlo o stredoveký polozapustený dom, ktorý je dnes centrálnym pivničným priestorom. Zachovali sa múry a okruhliaková dlažba, pôvodná podlaha tohto domu z konca 13. storočia v rozmere asi 2×4 metre. Zachované sú, samozrejme, najmä mladšie časti stavby – renesančné i barokové konštrukcie – múry, klenby, dverové a okenné otvory. De facto všetky vertikálne konštrukcie. Stropy, najmä z vyšších poschodí boli najviac poškodené kvôli zatekaniu, tak paradoxne, mladšie časti museli byť niekde vymenené. Zachovali sa aj drevené a kamenné ostenia, zárubne, dvere a pod. z 18. a 19. storočia. Pochopiteľne museli byť všetky umelecko-remeselne opravené. Reštaurované boli maľby z konca 18. storočia v súčasnej komornej koncertnej sále a v bývalom salóne rodiny Albrechtovcov.
Približne v polovici 20. storočia sa do domu nasťahovala rodina Alexandra Albrechta a toto miesto sa stalo obľúbeným priestorom na stretnutia umelcov. Po Alexandrovej smrti spoločenské stretnutia organizoval aj jeho syn Ján. Akí boli Albrechtovci? Prečo sa práve ich dom stal takýmto kultúrnym „strediskom“?
Albrechtovci boli Stredoeurópania, ktorí udržovali a aktívne pestovali meštianske tradície. Thomas Mann v niektorej z viacerých verzií svojho životopisu napísal, že piliermi meštianstva bolo pestovanie majetku a vzdelanosti. S majetkom to Albrechtovcom úplne nevyšlo, resp. neviem o tom, že by vynikali v špeciálnej schopnosti zveľaďovať svoj majetok. Ale o čo menej im to išlo pri materiálnych statkoch, o tom viac sa im darilo v duchovných – najmä vzdelávať seba i svoje okolie a šíriť pocit radosti z intelektuálneho (vedeckého i umeleckého) osobnostného rastu. Tento dar bol posvätený umeleckým nadaním a aktívnym pestovaním komornej hudby v domácom prostredí. Tá doslova „hrala“ kľúčovú rolu v ich živote. Komorná hudba ako špecifická forma „rozhovoru“ participujúcich hlasov hudobníkov, kde adresátom je v prvom rade samotný hudobník, je vynálezom klasicizmu. Má síce svoj predobraz v madrigalovej vokálnej hudbe 16. – 17. storočia, ale naplno sa rozvinula až od čias Josepha Haydna. Množstvo predovšetkým inštrumentálnych duet, trií, kvartet i väčších komorných obsadení (kasácií, divertiment atď.) sprevádzalo spoločenský život nadšených amatérov, ale i profesionálov. Pamätné je napríklad kvarteto velikánov Haydn – Dittersdorf – Mozart – Vaňhal, ktoré hralo spolu okolo roku 1785. Zo šľachtického prostredia, honosných, ale zároveň izolovaných sídel, sa presunula táto vášeň pre spoločné muzicírovanie do priestorov novovznikajúceho spoločenského fundamentu – meštianskej vrstvy – do jej domov, salónov, a v priebehu 19. storočia sa tu naplno rozvinula.
Z komornej hudby sa stala nová podoba komunikácie medzi ľuďmi formou umeleckej spolupráce, akejsi – aj keď v úzkom kruhu, ale predsa len – kolektívnej tvorby. Tento fenomén stretnutí priateľov a blízkych obohatený o spoločné muzicírovanie sa po celé storočie kultivoval a zostal v mnohých domácnostiach živý až do polovice 20. storočia. V Dome Albrechtovcov, kde čas plynul iným tempom a panovala v ňom úcta k tradícii, vydržal v rôznych podobách až do smrti Jána Albrechta v roku 1996.
V roku 2010, štrnásť rokov po Jánovej smrti, vzniklo OZ ALBRECHT FORUM, ktoré sa pustilo do rekonštrukcie ruiny. Ako ste sa k domu dostali? Vedeli ste o jeho slávnej histórii?
Poznal som Jána Albrechta z osemdesiatych rokov ako neprehliadnuteľnú osobnosť koncertného života, neskôr bližšie vďaka spolupráci vokálneho ansámblu Camerata Bratislava (v ktorom som pôsobil) so súborom starej hudby Musica Aeterna – ten založil Ján Albrecht v roku 1973 a napriek jeho penzionovaniu z pozície aktívneho hráča, zostal až do smrti duchovným otcom súboru, povedzme akýmsi čestným kapelmajstrom. Po jeho smrti v roku 1996 dom na Kapitulskej začal chátrať a pokusy o jeho záchranu a oživenie neviedli k vytúženému cieľu. Keď sme sa v roku 2010 presťahovali s naším rodinným obchodom a vydavateľstvom do susedstva Domu Albrechtovcov (Na vŕšok 1), začal mi osud tejto národnej kultúrnej pamiatky (architektonickej a najmä „duchovnej“) vŕtať v hlave a napokon sme tento nepokoj z chátrania s pomocou priateľov a rodiny premenili v pozitívnu energiu a chytili sa rekonštrukcie a revitalizácie domu i odkazu rodiny Albrechtovcov. Oslovili sme majiteľa domu – Bratislavskú arcidiecézu – a podpísali nájomnú zmluvu s povinnosťou dom zrekonštruovať a prevádzkovať ho ako kultúrne centrum.
Cieľom Vášho OZ je teda zrekonštruovať dom a zachovať ho pre ďalšie generácie. Ako ste postupovali? Mali ste už s niečím takýmto skúsenosti?
Ako úplní začiatočníci. Všetko sme sa učili za pochodu – legislatívu, manažment, operatívu. Proste všetko, čo bolo (a dodnes je) treba. Od zámeru obnovy pamiatky, cez projekt k stavebnému povoleniu, žiadosti o rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu, stavebné postupy, jednanie s dodávateľmi, vypisovanie grantových žiadostí, organizovanie verejných zbierok, networking, organizovanie brigád, zháňanie dobrovoľníkov, fyzickú i duševnú prácu s tým spojenú, účtovanie neziskovej organizácie atď. Teraz je, našťastie, gro našej roboty vo vypracúvaní dramaturgií a produkčnej činnosti spojenej s našimi umeleckými podujatiami. Ale to neznamená, že by všetky ostatné odpadli, skôr ustúpili trochu do úzadia.
Exteriér domu – záhrada a dvor sú krásne upravené a konajú sa tam rôzne koncerty. Tento rok sa prvýkrát konali koncerty už aj v dome. V akom stave je momentálne? Na čom ešte pracujete?
Áno, na pohľad je dom dokončený, ale stále finalizujeme interiéry, zariaďovacie predmety, osvetlenia a pod. Na jar sme usporiadali prvý ročník nášho festivalu v dome – Domus artis. Podujatie, do dramaturgie ktorého sme konečne zakomponovali klavír (čo nebolo úplne možné v našom letnom open air festivale Hortus artis). Umožnilo nám to naplno rozvinúť dramaturgie komornej hudby smerom k 19. a 20. storočiu. Otvorili sme si cestu k stovkám diel, ktoré by mali v komorných sálach dneška znieť.
Dokončujeme podkrovie, v ktorom budú kancelárske priestory nášho združenia ALBRECHT FORUM a nádejame sa partnerských umeleckých združení, pripravujeme interiér kaviarne, dolaďujeme druhé nadzemné podlažie s komornou sálou, stále pracujeme na záhrade, ktorá sa stala obľúbeným miestom koncertov a ďalších umeleckých podujatí.
Ako obnovu financujete? Je asi ťažké zohnať peniaze na takúto nákladnú rekonštrukciu.
Nuž áno, je to neľahké. V počiatočných rokoch sa nám celkom darilo získavať prostriedky z verejných fondov, ale posledných 4 – 5 rokov sú investičné prostriedky akosi nedostupné. Ten, kto realizoval náročnejšie opravy národnej kultúrnej pamiatky vie, že zastrešiť, stabilizovať a odvlhčiť je kľúčové, ale následné práce sú enormnou finančnou záťažou. Ak k tomu prirátame infláciu, COVID, stále menej dostupných prostriedkov i menšiu vôľu podporovať investície v kultúre a občianskom sektore, tak tým vyjde jednoduchá trojčlenka. Musíme investovať z vlastného resp. z pôžičiek. Nepridáva to na pokojnom spánku, ale ideme ďalej. Bola by veľká škoda vzdať tento súboj na dlhé trate v tomto štádiu. Preinvestovaných je takmer milión eur a stále nie sme na konci. Ešteže pociťujeme satisfakciu z našich verejných kultúrnych akcií a z ľudí, ktorí nám fandia a mnohí nás neskutočným spôsobnom morálne i materiálne podporujú. Všetkým im zo srdca ďakujeme.
Ako ste spomenuli, v priestoroch organizujete rôzne podujatia. Na čo všetko sa môžu ľudia tešiť najbližšie mesiace?
Od začiatku júla až do začiatku septembra prebieha festival komornej hudby Hortus artis. Je to cyklus 10 koncertov v nedeľné neskoré popoludnia, v ktorom predstavujeme rôzne umelecké komorné zoskupenia z Českej republiky, Slovenska, Poľska, medzinárodné ansámble i domácich sólistov. Témou tohto ročníka festivalu sú presahy ľudového a umelého resp. prienik svetov ústnej spontánnej hudobnej tradície s komponovanou umeleckou hudbou. Regionálne je akcent kladený na Strednú Európu, ale „navštívime“ aj Stredomorie, Južnú Ameriku, predmestia Severoamerických miest a veľa ďalších zaujímavých „regiónov a historických období“. Na jeseň pokračuje cyklus prednášok a debát Hudobný salón Albrechtovcov, majstrovské kurzy popredných interpretov (napr. Simona Šaturová, Straton Bull atď.) a snáď sa nám podarí ku konca roka i prvá výstava výtvarných diel v našich multifunkčných priestoroch domu.
Aké sú Vaše ďalšie plány s priestorom?
Plány sú veľmi prosté. Otvoriť čím skôr malé, ale čulé nezávislé kultúrne centrum s kvalitnou ponukou hudobných, výtvarných, literárnych i multižánrových programov. Snáď sa nám to od budúceho roka všetko podarí. Robíme pre to posledných 14 rokov ako dobrovoľníci všetko, čo je v našich silách a schopnostiach.
Ak si chcete prečítať viac o Albrechtovcoch, aktivitách OZ ALBRECHT FORUM, programe festivalu Hortus Artis a iných, navštívte web www.albrechtforum.com.
Igor Valentovič je absolventom Katedry hudobnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia bol štipendistom v Umenovednom ústave SAV, neskôr pracoval ako redaktor v obnovenom časopise Slovenská hudba a v Slovenskej filharmónii. V 90. rokoch stál pri založení medzinárodných festivalov Melos-Étos a Dni starej hudby a v prvých ročníkoch sa podieľal aj na tvorbe dramaturgie oboch dodnes vitálnych festivalov. Od roku 1992 pôsobil v spoločnosti MUSIC FORUM venujúcej sa vydavateľskej, obchodnej a agentúrnej činnosti v oblasti klasickej hudby. Ako dobrovoľník pracuje v občianskom sektore v združení ALBRECHT FORUM, cieľom ktorého je záchrana a revitalizácia nášho kultúrneho dedičstva.
Foto: Martina Šimkovičová, archív ALBRECHT FORUM, Martin Mondok
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
