Ladnosť pohybu, elegancia, štýl a dokonalá súhra jazdca s koňom. Aj o tom je drezúrne jazdenie.
Francúzske slovo dresser znamená výcvik jazdeckého koňa. Základy modernej drezúry boli založené v období renesancie v Taliansku, no jej história siaha až do starovekého Grécka. Jej cieľom je dosiahnutie absolútneho súladu jazdca s koňom, pričom pri vykonávaní drezúrnych úloh má kôň pôsobiť dojmom, že všetky úlohy robí dobrovoľne a „sám od seba“. Rozprávali sme sa s jedným z mála drezúrnych jazdcov na Slovensku, ktorý dosiahol medzinárodné úspechy. Zoznámte sa s Tomášom Siposom.
Ku koňom a k jazdeniu som sa dostal cez moju spolužiačku na základnej škole. Ona jazdila, ja som započul, ako sa s druhou kamarátkou baví o koňoch a zaujalo ma to. Prihlásil som sa do klubu, začal sa učiť základy jazdenia a chytilo ma to. Trvalo asi pol roka, kým som začal rozlišovať disciplíny, ktoré v jazdení sú. Ale v podstate hneď, ako som videl drezúru, som vedel, že to je to, čo chcem robiť. Mal som 12 rokov.
Keď Tomáš začínal s jazdením, existovali tzv. klubové kone, platilo sa mesačné členské a boli tam nejaké kone, na ktorých sa dali základné veci naučiť. Teraz je jazdecký šport oveľa nákladnejší. Ak sa niekto chce učiť jazdiť, platí jednotlivé hodiny v jazdeckej škole. „Prvého vlastného koňa som mal v roku 2009, no pretekať som začal už v roku 2000. Za svoju súťažnú kariéru som jazdil s ôsmimi koňmi, aktuálneho koňa Canturina mám 4,5 roka,“ hovorí Tomáš.
„Vzťah s koňom sa buduje niekoľko mesiacov. Koňa, ktorého som mal predtým, aj toho, čo mám teraz, mám od mlada a ja ho učím až na ten vrchol. Veľa jazdcov robí to, že už si kúpia „hotového“ koňa, ktorý všetko vie, väčšinou sú to juniori, mladí jazdci a na koňoch, ktorí sú už vycvičení sa sami učia. Tam je ten čas, kým sa kôň s jazdcom zohrá trošku kratší, na svoje prvé závody idú rýchlejšie. Ja sa na ten najvyšší level dopracovávam niekoľko rokov. Ak kôň jazdí dobre a udržuje sa jeho fyzická kondícia, cviky toho najvyššieho stupňa dokáže kôň jazdiť 9 rokov,“ vysvetľuje Tomáš.
Drezúra v prvom rade obnáša veľa veľa trpezlivosti a vytrvalosti, je to predsa len živé zviera, potom, samozrejme, v neposlednom rade financie. Kone sú tu stále, víkendy a sviatky človek nepozná. Jednoducho, tomu sa treba venovať 7 dní v týždni.
Jeho kôň Canturino je ustajnený v maďarskom Máriakálnok, kde aj takmer každý deň trénuje. „Na Slovensku je problém s trénermi, aj preto som vlastne v Maďarsku. Môj tréner je totiž tam, 15 rokov bol v Nemecku a v okolí je najlepší. Na Slovensku nie je žiadna čisto drezúrna stanica, a preto je tu aj málo drezúrnych jazdcov. Je to spôsobené aj tým, že juniori, ktorí u nás vyrastajú, sa učia v skokových stajniach, ktorých je tu veľa a drezúra je pre nich nudná. Pre dieťa je väčším adrenalínom preskočiť prekážku ako hrať sa s trpezlivosťou, dookola stále niečo opakovať. Je to náročnejšie pre to dieťa a tým, že tie areály sú orientované na skákanie, nemajú tam možnosť, dostať sa do toho.“
Základy drezúry musí mať každý kôň
Drezúra je základom každej jazdeckej disciplíny, a to, že Tomáš je majster v tom, čo robí, dokazuje aj to, že v jazdeckom areáli v Bernolákove každý deň trénuje skokové kone a dáva im základ drezúry. „Učím ich, ako má kôň správne nosiť jazdca na chrbte tak, aby to zdravotne preňho (pre koňa) bolo čo najlepšie. Tak, aby správne používal chrbtové svalstvo, aby si šetril nohy. Vo vyššej drezúre sú už cviky, ako napríklad prekroky – kôň ide do boku, piruety v cvale – kôň cvála a cvála na mieste, otočí sa okolo zadných nôh a pod. Dôležitá je uvoľnenosť koňa. Nie je to ako v cirkuse – ako naučiť psa sadnúť, ľahnúť… Je to skôr taká gymnastika, ja som teda skôr tréner gymnastiky, tréner fitness, tanečný tréner, jednoducho sa snažím, aby to telo bolo uvoľnené. Tie cviky totiž vychádzajú z uvoľnenosti koňa. Aj to je základ drezúry ako takej.“
Drezúrne skúšky a súťaže sa jazdia na drezúrnom obdĺžniku, ktorý je rozdelený písmenami označujúcimi presné miesto, kde sa má určený cvik vykonať. Všetci jazdci predvádzajú rovnaké predpísané úlohy, napríklad kôň musí vedieť predĺžiť a skrátiť pohyb, mať správne držanie tela, vyklenutý chrbát, chrbtové svalstvo, váha musí byť viac na zadných nohách…
Tomáš opisuje: „Hodnotí sa prevedenie cviku a presnosť. Kôň musí mať na to pohybový talent, cvik ako taký sa dokáže naučiť každý kôň, ale je pár extra koní, ktorí vďaka pohybu vedia ten cvik lepšie predviesť, dajú tomu iný výraz, pohyb je ladnejší. Tým, že všetci jazdci predvádzajú tie isté úlohy, nie je to pre laického diváka až také zaujímavé. No na vyšších stupňoch závodov, to sú aj dvoj- aj trojdňové súťaže, je v posledný deň voľná zostava na hudbu. Tam je to o kreativite jazdca, akú choreografiu vie vytvoriť, akú hudbu si vie k nej zladiť. Tam aj trošku vidno tú súhru jazdca a koňa, ako jazdec rozmýšľa. Pre mňa je toto najzaujímavejšia časť súťaže, a myslím si, že aj pre divákov.“
Ako sme spomínali v úvode tohto článku, celé „predvádzanie drezúrnych úloh“ má pôsobiť čo najviac prirodzene. Ako teda jazdec „komunikuje“ s koňom, aby to bolo neviditeľné? „V prvom rade sa používa sedová pomôcka, teda moja váha, nohy, holene a, samozrejme, aj kontakt s rukou. Máme naučené nejaké kontaktné signály, na ktoré ten kôň reaguje. Je to ale o tom, že kôň je živý tvor, nemôžem naňho sadnúť a začať predvádzať všetky naučené úlohy. Potrebujeme nejakých 15 – 20 minút na rozhýbanie. Je to podobné ako s gymnastom, ktorý keď ráno vstane, takisto nezvláda hneď urobiť 4 saltá,“ vysvetľuje Tomáš Sipos, ktorého výrazne posunulo vpred jeho pôsobenie v Nemecku. S predchádzajúcim koňom tam bol tri roky a dosiahol aj väčšie úspechy. „Nemecko s Holandskom sú jazdecké veľmoci, tam sa už dopracovať a dosiahnuť nejaké umiestnenie, to je úspech. S tými som celkom spokojný,“ hovorí Tomáš a pokračuje vo vymenúvaní úspechov: „Ako junior som dva alebo trikrát bol na prvom mieste v celkovom rebríčku juniorov na Slovensku. No najviac si cením titul Majster Slovenska seniorov spred 5 rokov. Verím, že aj s Canturinom dosiahnem podobné úspechy.“
S koňom si treba vybudovať vzťah
Drezúra však nie je len o súťažiach a tréningoch, ale aj o starostlivosti a príprave na tréning. „Ešte pred tým, ako si na koňa sadnem, musím ho vyčistiť, skontrolovať mu nohy, či sa náhodou v boxe nezranil, pri tréningu by sa mu to mohlo zhoršiť…, osedlať ho, nauzdiť, to všetko trvá, ak to človek robí poriadne, zhruba takú hodinu. Potom po jazdení koňa treba očistiť, cez leto osprchovať, všetko kožené (napr. sedlo) ošetriť, a pravidelne sa o to starať. S koňom treba tráviť čas aj mimo jazdenia, ísť sa s ním prejsť, popásť ho, vybudovať si nejaký vzťah. Až vtedy človek môže byť úspešný,” vysvetľuje Tomáš Sipos.
Jazdecký dress code
K jazdectvu rovnako ako ladnosť patrí aj elegancia a štýl. Predpísaný dress code sa rokmi stáva viac praktickým, no stále dodáva celému súťažnému vystúpeniu noblesu. Základom odevu jazdca sú biele alebo svetlo-krémové jazdecké nohavice a tmavý frak (čierny, tmavomodrý alebo tmavohnedý). K tomu biela košeľa alebo polokošeľa (dôležitý je najmä biely golier), kravata alebo plastrón (ktorý nosia najmä ženy) a vysoké jazdecké čižmy – čierne alebo tmavé, vo farbe fraku. Z bezpečnostných dôvodov sa na hlave nosí prilba, ktorá je oproti tým z minulosti oveľa pohodlnejšia. Na súťažiach najvyššej úrovne nosia jazdci stále namiesto prilby cylinder.
Dress code sa však netýka len jazdca, ale aj koňa – ten musí mať zapletenú hrivu a na ušiach „ušane“, ktoré ho chránia pred otravnými komármi a muchami. Ďalšou časťou výstroje koňa je biela (alebo krémová) dečka. Chrániče na nohách, spevňujúce šľachy, počas samotnej súťaže v drezúrnom obdĺžniku mať nemôže.
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
