Cestovanie

Poznáte Bratislavu? Prezradíme vám niečo, čo ste nevedeli

Možno cez centrum Bratislavy denne prechádzate, do práce, na stretnutia… Alebo ho navštevujete len v čase voľna, cez víkendy a počas rôznych trhov či slávností. Často cestujeme za hranice svojho mesta či štátu a nepoznáme miesta, ktoré u nás obdivujú cudzinci. Staňte sa na chvíľu turistom v Bratislave a pozrite sa s nami na (možno známe) miesta, ktoré ste si nikdy nevšimli detailne prostredníctvom tabúľ a nápisov, ktoré nám prezradia viac o našej histórii a ešte aj dnes nám budú inšpiráciou.

Prechádzku začneme na niekdajšom drevenom padacom moste, ktorým sa kedysi vstupovalo do stredovekého mesta. Dnes už je pod ním známa Letná čitáreň U Červeného raka, no kedysi v priekope bola naozaj voda, neskôr strelnica či divadlo. Stojíme pri sochách Jána Nepomuckého a archanjela Michala a dívame sa na jedinú zachovanú bránu nachádzajúcu sa na dnešnej Michalskej ulici. Zvyšné tri spolu s hradbami po roku 1775 ustúpili rozrastajúcemu sa mestu.

Aby sme boli presní, dívame sa ešte na predbránie, vonkajšiu bránu. K samotnej Michalskej bráne ešte od tej vonkajšej vedie ostro zahnutá ulička, tzv. barbakán. Ten mal chrániť bránu mesta pred zásahom delových striel. Nepriateľ nemal výhľad na hlavnú bránu, a keďže nasledovala zatočená ulička, strely končili mimo hradieb a nepoškodili vstup do mesta.

Aj keď dnes už Michalskú vežu z mosta vidíme, kedysi nebola ani zďaleka taká vysoká. Ale k tomu sa ešte dostaneme. Na vonkajšej bráne je tabuľa, ktorú dal osadiť otec Márie Terézie, rakúsky arcivojvoda, rímskonemecký cisár Karol VI., ako uhorský kráľ Karol III.

Na tabuli je latinský nápis, úryvok z evanjelia podľa Lukáša:

„Každé kráľovstvo v sebe rozdelené spustne, 1712“

Popod vonkajšiu bránu kráčame k hlavnej bráne, Michalskej. Pozor, ak idete úzkou uličkou na ľavej strane, nič nehovorte. Tou vychádzal za hradby mesta na popravisko kat a odsúdení a zlá energia kumulovaná v tomto priestore by sa na vám mohla priniesť nešťastie.

Michalská brána

Počiatky Michalskej veže spadajú do obdobia konca 13. storočia. Ako sme už spomínali, z mosta ju vidieť nebolo. Jej pôvodná výška siahala len nad dnešné druhé okno, poschodie, z ktorého sa dalo vyjsť na hradby. Kvôli tureckému nebezpečenstvu ju v 16. storočí postupne navýšili o ďalšie poschodia. Potom v roku 1758 bola veža nadstavaná o časť, ktorú dnes vidíme nad vežovými hodinami a zavŕšená sochou archanjela Michala bojujúceho s drakom. Prakticky už vtedy získala dnešnú podobu, aj keď k určitým úpravám, samozrejme, došlo aj počas neskorších rekonštrukcií. A práve počas jednej z nich, v roku 1845 vraj našli medzi jej trámami zastrčený papier s menami štyroch stavebných a tesárskych majstrov a staviteľov s textom:

„Pri tejto stavbe sme prácou rúk usilovne pomáhali, až sme s pomocou Božou vyviedli do výšky túto vežu. Vy, ktorí nájdete túto ceduľku a prečítate ju, spomeňte si na nás zomrelých a pomodlite sa za naše úbohé duše. Anno, Domini po narodení Ježiša Krista, 1758, 20. júna.“

Palác Uhorskej kráľovskej komory

Po Michalskej ulici kráčame k palácu Uhorskej kráľovskej komory, terajšej Univerzitnej knižnici.

Uhorská kráľovská komora bola najvyššia finančná inštitúcia Uhorska. Spravovala kráľovské majetky a erárne výdavky a príjmy v Uhorsku. Budovu postavili v rokoch 1753 – 56, o pár rokov neskôr ju rozšírili o prístavbu v rovnakom štýle (o dom už na dnešnej Ventúrskej ulici).

Nad balkónom na budove sa nachádza tabuľa s textom v latinčine:

„Vznešená Mária Terézia, uhorská a česká kráľovná, rakúska arcivojvodkyňa

z nehynúcej láskavosti a spravodlivosti od základov vybudovala kráľovskú komoru v roku svojej vlády 1753.

Znevažuje budúcnosť, kto zanedbáva prítomnosť.“

Práve počas panovania Márie Terézie sa táto významná inštitúcia dočkala dôstojného sídla a Bratislava prekvitala. O rozmachu svedčí aj počet obyvateľov mesta, ktorý sa počas jej panovania strojnásobil.

Stará radnica

Cez Sedlársku ulicu prejdeme na Hlavné námestie až k jeho dominante, Radničnej veži.

Areál Starej radnice vyrastal od 13. storočia. Ak sa naň pozriete z Kostolnej ulice, na múre ešte uvidíte náznak pôvodného cimburia. Najstarší objekt so základmi z 13. storočia nahradil v 14. storočí „nový dom s vežou“, ktorý dal postaviť richtár Jakub. Dom neskôr odkúpilo mesto a prikúpilo aj ďalšie dva meštianske domy: Powerov a Ungerov. V 19. storočí k radnici pripojili ešte susediaci Aponiho palác a v rokoch 1911 – 12 postavili na strane od Primaciálneho námestia nové krídlo s pracovňami magistrátu. Vzniklo tak uzavreté nádvorie.

Tam sú osadené kamenné tabule, tentokrát s textom v nemčine.

„Čas uteká, smrť prichádza.
Človeče, konaj spravodlivo a boj sa Boha.“

Nad tým iniciály (O. T.) a letopočet 1659.

Je možné, že kamene nie sú pôvodne z radnice, ale mohli tam byť osadené dodatočne z iných domov v meste. V každom prípade, spravodlivosť nie je spomínaná náhodne.

Priestory Starej radnice totiž slúžili Mestskej rade – richtárovi a 12 mestským radcom, ktorí vykonávali súdnu i správnu moc, tzn. zasadali nielen vo veciach správy mesta, ale boli tiež členmi mestského súdu.

Súd zasadal v sieni, ktorú koncom 17. storočia prestavali a bohato vyzdobili. Jej pomenovanie „Súdna sieň“ tak korešponduje s vyobrazením „Posledného súdu“ na klenbe. Okrem neho sú tu aj ďalšie symboly výkonu spravodlivosti: ikonický symbol tzv. mečového práva v podobe ruky vyčnievajúcej zo steny, zvierajúcej popravný meč, či obraz „Alegória Spravodlivosti (Justície)“ od neznámeho autora. A v neposlednom rade v Súdnej sieni zaujme sochársky zdobená trojdielna skriňa s „tajnými“ dverami.

Na strope Súdnej siene, okolo obrazu Posledného súdu je ďalší nápis venujúci sa spravodlivosti, úryvok z Biblie:

„Vo večnej pamäti bude spravodlivý; nebude sa báť zlej zvesti.“

Ďalšia miestnosť v radnici slúžila širšej/vonkajšej mestskej rade, ktorá by sa dala prirovnať k dnešnému mestskému zastupiteľstvu. Mala 24 členov – starších mesta (neskôr 60 členov), ktorých volili priamou voľbou všetci mešťania. Členovia širšej rady potom volili mestskú radu a richtára, zodpovedali za hospodárstvo a ostatnú činnosť, schvaľovali rozpočet mesta, vynášali štatúty. Okrem toho zastupovali mesto navonok, napr. pri oslavách, korunováciách a pod.

Tieto miestnosti, vrátane gotickej kaplnky z prvej polovice 14. storočia, odporúčame navštíviť v rámci Múzea mesta Bratislavy.

Cez nádvorie Starej Radnice sa dostaneme k poslednej zastávke dnešnej prechádzky, na Primaciálne námestie.

Primaciálny palác

Po bitke pri Moháči sa Bratislava od roku 1536 stala hlavným mestom Uhorského kráľovstva (a od roku 1563 aj korunovačným mestom uhorských kráľov). Zdržiaval sa tu tiež ostrihomský arcibiskup a kardinál Jozef Baťán, ktorý sa rozhodol na mieste chátrajúcej arcibiskupskej kúrie vybudovať svoje nové sídlo. Stavba bola dokončená v roku 1781. V novembri toho istého roku vysvätili aj kaplnku sv. Ladislava, ktorá je súčasťou paláca.

Jozef Baťán bol držiteľom čestného titulu prímas, od ktorého je odvodený aj názov Primaciálny palác.

Sedíme na lavičke a dívame sa na vyzdobený palác. Vidíme rôzne umelecky stvárnené alegórie morálnych hodnôt, ktoré boli pre jeho staviteľa dôležité.

Na streche sú sochy symbolizujúce vedu a umenie, múdrosť, lásku k vlasti, mlčanlivosť, čistotu srdca či božiu múdrosť. V strede je veľký kardinálsky klobúk a erb Baťánovcov.

Rovnako je to aj s výzdobou tympanónu, trojuholníkovej plochy nad priečelím paláca. Pôvodne ho zdobila freska od Franza Antona Maulbertscha. Na začiatku 20. storočia však už bola vo veľmi zlom stave. Jej motív zaznamenal sochár Alojz Riegele a podľa jeho maľby bol v roku 1958 pôvodný obraz v tympanóne znovu oživený ako mozaika, dielo akademického maliara Ernesta Zmetáka. Len namiesto erbu Uhorska vo vrchole tympanónu je dnes erb mesta.

V dokumentoch, ktoré sa našli v arcibiskupských archívoch vysvetľuje architekt stavby Melchior Hefele symboliku postáv na tympanóne takto:

„V strede fresky stojí žena, držiaca na oltári dosky s Desatorom (Láska k božím zákonom). Pred ňou kľačí žena (Poslušnosť a oddanosť), z druhej strany oltára stojí muž s mečom, štítom a levom pri nohách (Spravodlivosť, ochraňujúca zákony). V rohoch tympanónu sú personifikácie dvoch najdôležitejších riek Uhorska: Dunaja (vľavo) a Tisy (vpravo).“

(OZ Bratislavské rožky, Facebook, Ján Vyhnánek, 22. 3. 2013)

Na paláci je takisto krátky nápis, opäť trochu symbolický:

Pozlátené písmená C a I, ktoré držia dvaja anjeli (tzv. putti) na fasáde Primaciálneho paláca, sú iniciálami osobného hesla arcibiskupa Jozefa Baťána.

C – Clemencia (Láskavosť)

I – Iustitia (Spravodlivosť)

Podľa neho ide o dve najdôležitejšie hodnoty.

 

Článok bol pripravený v spolupráci so sprievodkyňou Ľubomírou Černákovou.

Foto: Martin Mondok, archív Ľ. Černákovej

Ľubomíra Černáková

Ľubomíra Černáková je dlhoročnou bratislavskou sprievodkyňou. Stredoškolské vzdelanie absolvovala na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave a pokračovala na Ekonomickej univerzite. Kombináciu výtvarného a ekonomického vzdelania zhodnotila vo viacerých inštitúciách v oblasti umenia aj marketingu, aby sa napokon rozhodla nechať všetko tak a venovať svojej láske: dejinám umenia. Cesta sa našla cez sprístupňovanie pamiatok a histórie milovanej Bratislavy. Teší ju tvoriť tematické prechádzky na spoločensky lákavé témy a hľadať spojitosti v dejinách Bratislavy a svetových metropol. Spolupracuje s Bratislava Tourist Board, Bratislavským kultúrnym a informačným strediskom, Mestskými lesmi v Bratislave, Slovenským národným múzeom atď. a organizuje podujatia aj v rámci vlastného projektu Historicky.sk, na ktorých sú vítaní rovnako vidiaci ako i nevidiaci a slabozrakí návštevníci.

Páčil sa Vám článok?
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
Email this to someoneShare on FacebookShare on LinkedInTweet about this on TwitterShare on Google+Pin on Pinterest