Martin Vaculík: Plochá dráha je môj život

Z nuly na stovku sa dostanú za dve sekundy, na 400 metrovom okruhu pokrytom škvárou alebo hlinitým pieskom sa rútia na motocykli bez bŕzd či prevodovky viac ako 100 km rýchlosťou. Vyhrať môže len najrýchlejší.

Plochá dráha v Žarnovici je v súčasnosti jedinou na Slovensku. Jej história sa datuje do roku 1953, kedy sa na čiernom škvárovom ovále uskutočnili prvé preteky. Dnes sa aj vďaka Speedway clubu Žarnovica tribúny plochej dráhy napĺňajú divákmi niekoľkokrát ročne. Rozprávali sme sa s najúspešnejším plochodrážnikom v histórii Slovenska Martinom Vaculíkom, ktorý je veľmi blízko najcennejšiemu titulu v jeho kariére.

Čo pre teba znamená plochá dráha?

Plochá dráha je môj život, môj životný štýl, šport, ktorý nadovšetko milujem, najväčšia záľuba, akú mám. Neviem si už bez nej predstaviť život, zasiahla doňho veľmi hlboko.

Plochú dráhu máš v krvi, “zdedil” si ju po svojom otcovi, bývalom pretekárovi Zdenovi Vaculíkovi. Ako si spomínaš na detstvo? Kedy si prvýkrát sedel na motorke?

Od samého detstva, keď som bol naozaj malinký chlapec, ma otec brával na štadión pozerať sa na tréningy alebo preteky. Keď som bol úplne prvýkrát, museli sme ísť po chvíľke domov, lebo som sa rozplakal, zrejme to bolo na mňa ešte príliš nahlas (smiech). Potom, keď som mal už nejaké 3 – 4 roky, začal som to vnímať inak, už som na bicykli jazdil „plochú dráhu“ všade, kde sa dalo, okolo domu, na sídlisku, s kamarátmi sme sa stretávali a predstierali, že sme jazdci. Keď som mal 9 rokov, tak som otcovi povedal, že by som to chcel skúsiť aj na plochej dráhe. On urobil všetko pre to, aby mi zaobstaral prvú motorku a ako 9 ročný som teda začal pod jeho dohľadom trénovať. Venoval sa mi skutočne naplno a celá rodina ma veľmi podporovala od raného detstva v tom, aby mi stvorili, čo najlepšie podmienky. Určite ma ovplyvnil najmä otec, ktorý bol jazdcom. Keď som sa narodil, už síce nejazdil, ale jeho skúsenosti boli pre mňa na nezaplatenie, on bol ten, ktorý ma ťahal a učil.

Pretekať si začal v 15-tich. Aké boli tvoje začiatky?

V 15-tich pretekár získava licenciu, vtedy môže začať jazdiť preteky. Ale do tohto momentu je možné trénovať a zlepšovať sa, aby z neho bol kompletný jazdec, ktorý je konkurencieschopný.

Na mojej prvej súťaži som skončil tuším posledný alebo predposledný, s jedným bodom, pretože tam boli skúsenejší jazdci, ktorí už mali jednu alebo dve sezóny za sebou. Bol to nejaký český juniorský šampionát. Druhé, tretie a štvrté preteky to nabralo naozaj rýchly spád a začalo sa to rozbiehať cestou dopredu. Postupne som napredoval, o rok neskôr som mal ešte lepšie výsledky a ako 17-ročný som už bol Majster Českej republiky seniorov. To bol taký prvý väčší úspech, lebo to nebolo už len medzi juniormi, ale súťažil som so seniormi, a vyhral som ako vôbec najmladší v histórii českého šampionátu. Bolo to možno také prvé odzrkadlenie toho, že vo mne je nejaký potenciál a možno aj talent, ktorý zúročený s prácou začína profitovať a môžem súťažiť s najlepšími.

Pomerne skoro si teda začal víťaziť. Aký je to pocit byť dobrý v tom, čo robíš, čo ťa baví?

Ten najlepší pocit. Už len robiť to, čo ťa baví a mať to ako svoju prácu je úžasný pocit a podľa mňa každý človek by si mal vybrať prácu, ktorá ho skutočne napĺňa. To, že máš za sebou výsledky a darí sa ti, to je už taký bonus toho celého. Ja si to užívam a veľmi sa tomu teším.

Máš za sebou mnoho víťazstiev na Slovensku, aj vo svete. Čo ty považuješ za svoj najväčší športový úspech?

Tak bezpochyby Majster Európy z roku 2013 a tri vyhraté preteky Majstrovstiev sveta v rámci seriálu Speedway Grand Prix. Veľmi ma tešia – a to sú skôr také sentimentálne víťazstvá a sentimentálne pocity – aj víťazstvá v pretekoch Zlatá prilba v Žarnovici. Už sa mi to podarilo šesťkrát, a je to vždy veľmi príjemné. Skutočne výnimočne chutia aj víťazstvá v poľskej lige. Zatiaľ sa mi raz podarilo s mojím klubom v poľskej lige vyhrať titul Majstra Poľska, a to je výnimočný moment, pretože poľská liga je najťažšia na svete a vyhrať ju je skutočne výborný pocit a výsledok, takže si to naozaj vážim. Mám za sebou taktiež nejaké vyhraté ligy vo Švédsku a v iných krajinách, všetko sú to príjemné spomienky.

V plochej dráhe môže jazdec pretekať viacero líg. Kde pretekáš aktuálne ty?

Áno, v plochej dráhe je možné jazdiť viacero líg. Nie je to tak ako vo futbale, že sa môžeš upísať len jednému klubu, pretože my nemáme niečo také ako je Európska klubová súťaž, kde sa môže stretnúť klub z talianskej ligy s klubom z anglickej ligy, a tým pádom by mohol vzniknúť konflikt záujmov. To u nás nehrozí. Každá liga je „uzatvorená“ a má svoj deň v týždni, takže pokiaľ to stihneš a nekoliduje ti to s termínmi, tak sa to dá takto spraviť a je to fajn.

Za posledných 10 rokov som pravidelne štartoval v Poľsku, vo Švédsku a v Čechách. Tento rok som urobil malú zmenu, chcem sa sústrediť na Majstrovstvá sveta, na Speedway Grand Prix, a poľskú ligu, plus mám českú ligu za náš klub v Žarnovici, ktorý jazdí v českej súťaži. Vypustil som Švédsko, takže mám toho tento rok trošku menej, ale myslím, že to bude pozitívne vplývať na moju formu a na to, že nebudem taký rozlietaný a unavený.

Takže si asi často rozcestovaný?

Áno, hlavne začiatok sezóny je taký chaotický, lebo je tam veľa tréningov a test „matchov“. Veľa sa testuje, hľadajú sa správne motorky, motory, nastavenia, takže je dôležité, aby človek absolvoval veľa tréningov a testov, a potom v sezóne tie 2 – 3 dni do týždňa som na pretekoch a tie zvyšné som doma.

Koľko motoriek potrebuješ na jednu sezónu?

Vždy na sezónu staviam päť nových motoriek, pretože, ako som spomínal, boli roky, keď som jazdil aj Švédsko, Poľsko, a to sa nedá stíhať všade autom, takže musím mať motorky aj vo Švédsku, aj v Poľsku, preto ten počet päť, plus ešte komplet náhradné diely.

Spomenul si, že tento rok sa budeš sústreďovať na Majstrovstvá sveta. Tvoj cieľ na tento rok je teda získať titul Majstra sveta, ktorý ti zatiaľ chýba?

Áno, môj sen, v podstate jediný nesplnený, keďže všetky ostatné športové sny som si už splnil, je titul Majstra sveta. Skutočne sa v tomto roku cítim dobre fyzicky, rovnako aj po technickej stránke sa cítim skvele, moje motorky pracujú veľmi dobre. Ale samozrejme, v Speedway Grand Prix je ďalších 15 jazdcov, ktorí sa cítia veľmi dobre a sú odhodlaní bojovať o titul Majstra sveta, preto je tento seriál takou lukratívnou a zaujímavou záležitosťou. Ale hovorím, ja som ochotný pre to urobiť úplne všetko. Už som nejaký ten čas v Speedway Grand Prix a cítim, že teraz je tá chvíľa, kedy by som reálne mohol dosiahnuť dobrý výsledok.

Aké najlepšie umiestnenie si získal v Speedway Grand Prix?

V rámci seriálu Grand Prix získavajú pretekári body za preteky počas roka, a v konečnom súčte na konci roka sa rozhodne.

Minulý rok bol veľmi ovplyvnený mojím zranením, polovicu sezóny som jazdil, polovicu nie, bolo to také všelijaké. Ja si presne ani nepamätám, na koľkom mieste som skončil, ale organizátor mi udelil „divokú kartu“, voľný vstup do tohto podujatia, lebo v pretekoch, v ktorých som jazdil som mal dobré výsledky, niektoré som aj vyhral. Ak by som mohol absolvovať všetky preteky a moja sezóna by nebola ovplyvnená zranením, a udržali by sa výsledky, aké som mal v odjazdených pretekoch, je veľká pravdepodobnosť, že by som bol pokojne v prvej päťke. Takže myslím, že aj vďaka tomu mi bola udelené „divoká karta“ a môžem štartovať. Zatiaľ najvyššie som sa umiestnil na 9. mieste v celosvetovom rebríčku v roku 2017.

Plochá dráha na Slovensku nie je veľmi populárnym športom… V porovnaní s Poľskom to vyzerá ako?

V Poľsku je plochá dráha národný šport. Jej sledovanosť je vyššia ako sledovanosť futbalu. Porovnávame národný šport so športom regionálnym, ktorý sa odohráva v Žarnovici a jej okolí, a tým to končí. Čo je však dobré, v Žarnovici funguje novovytvorený klub Speedway club Žarnovica, ktorý sa snaží pomáhať jazdcom, robí rôzne aktivity a tak. Ja keď som začínal, bol som sám, teraz je tu nejakých 8 jazdcov, takže je tu nejaký progres. Samozrejme, chcelo by to plochú dráhu aj v iných mestách na Slovensku, a to je dosť ťažké. Všetko, čo sa aktuálne v slovenskej plochej dráhe robiť dá, robíme na 100 %. Žarnovica sa dostala do českej extraligy, čo je veľký úspech, jazdíme tam s najlepšími českými klubmi. Ide to dopredu, ak by sa mi podarilo získať titul Majstra sveta, verím, že by to tento šport na Slovensku trochu spopularizovalo.

Pomáhaš mladším jazdcom z klubu v Žarnovici?

Chodievam s nimi trénovať len veľmi zriedka, ale ak mi to čas dovolí, tak rád idem aspoň na jeden deň s nimi na sústredenie, hovorím im, ako sa ja pripravujem, radím im v niektorých veciach. Sám viem, ako som si cenil rady skúsenejších jazdcov, keď som začínal, preto sa im snažím pomôcť a hovorím im aj o chybách, ktoré som urobil, z ktorých som sa poučil, aby ich nemuseli opakovať. Vďaka tomu sa posunú dopredu.

Kto bol tvojím vzorom?

Ja som mal počas mojej plochodrážnej kariéry niekoľko vzorov. V prvom rade to bol Tony Rickardsson, 6-násobný Majster sveta, to bol môj jazdecký vzor. Potom sa mi tie vzory striedali, boli to aj športovci z iných disciplín, od každého som si vzal to najlepšie. Všetci však mali spoločné črty, že tvrdo makajú a všetko je nastavené len na jeden cieľ.

Ako sa pripravuješ na preteky? Máš nejaké rituály?

Počas mojej kariéry som spolupracoval s niekoľkými mentálnymi koučmi a psychológmi, pretože šport je vo veľkej miere aj o hlave. Aj keď motoristický šport je veľmi špecifický aj v tom, akú máš techniku, aké máš motory, a ako ťa ladič má rád (smiech). Ale je to aj o hlave. Musel som sa naučiť zvládať trému, strach, krik, tlaky… Nebolo to jednoduché, ale naučil som sa s tým pracovať.

Rituály nemám, ja mám veľmi rád, aj keď to možno znie zvláštne, v kontraste s takýmto adrenalínovým športom, pokoj a takú tú moju komfortnú zónu. Pred pretekmi ma neuvidíte niekde behať medzi fanúšikmi, po pretekoch, to áno, som otvorený ľuďom, pretože ja som bol tiež kedysi fanúšik a tiež som bol rád, keď si na mňa vtedy niekto našiel čas. Ale pred pretekmi som vo svojom veľkom aute, ktoré je vnútri ako kuchyňa s obývačkou a relaxujem. Rád čítam knihy, počúvam hudbu a snažím sa naozaj držať sa.

V Žarnovici, resp. na Slovensku si to veľmi nevieme predstaviť, ale keď ideme do Poľska, tam je štadión, na ktorom je 20 000 ľudí, na Grand Prix je 50 – 60 000 ľudí, tam je ten kotol. Prídeš na štadión a zrazu cítiš tých ľudí, spraví to na teba tlak, a od tohto sa snažím vždy držať čo najďalej. Pokúšam sa vyčistiť si hlavu od myšlienok a na to mi pomáha taký ten „rituál“ samoty, že som v tom aute, čítam si a som sám so sebou. Rád bývam v tichosti a sám.

Ako tráviš voľný čas?

Ja veľa voľného času nemám. Buď trénujem kondičnú prípravu alebo som na pretekoch. Ak ho mám, trávim ho s mojou rodinou, mám dvoch malých synov, ktorí si vyžadujú neskutočnú pozornosť a sú v takom veku, kedy im tú pozornosť aj musíš dávať. Veľa času teda trávim s Markom a Maxom, a samozrejme, s manželkou (herečkou Kristínou Turjanovou, pozn. autora) a mám taký ten klasický rodinný život. Riešim bežné problémy a starosti, ktoré majú všetci ostatní ľudia, keď majú rodinu, deti a tak, takže vymýšľame program deťom a snažím sa to skĺbiť so športom.