Útočník A tímu HC Slovan, ktorý si plní svoj sen o hokeji už tretiu sezónu s pokorou hovorí, že je vďačný najmä svojim rodičom. Marek Sloboda má 22 rokov a hokejovú kariéru pred sebou, myslí však aj na prípad, že by kvôli zraneniu musel skončiť, a začal študovať na vysokej škole. Rozprávali sme sa s ním o jeho začiatkoch, hokejových idoloch a splnených snoch.
„Mal som asi 4 roky, keď som šiel s otcom okolo štadióna a zobral ma dnu. Tam práve prebiehal nejaký tréning, tak ma zdvihol, aby som videl. Veľmi sa mi to zapáčilo a chcel som to skúsiť. Rodičia mi kúpili výstroj, vtedy asi za mesačnú výplatu, a dali mi podmienku, že teraz musím aspoň rok hrať a potom sa rozhodnem, či chcem pokračovať alebo nie. Ja som si to však zamiloval hneď od začiatku, nemusel som sa rozhodovať,“ spomína Marek Sloboda na svoj úplne prvý kontakt s hokejom.
Od začiatku sníval o Slovane, no počas svojej kariéry hral aj za iné kluby. Veľa ho naučila HOBA v bratislavskej Dúbravke, a takisto Motor České Budějovice. „Cítil som, že ak sa chcem posunúť ďalej, v slovenskej juniorke nedostanem také podmienky ako mi ponúkli tam. Prvýkrát som si „pričuchol“ k seniorskému hokeju, čo by v Slovane v tom čase bolo veľmi ťažké, juniori v KHL nedostávali priestor. České Budějovice som bral ako taký medzistupeň a pomohlo mi to,“ rozpráva Marek a pokračuje, čo bolo zlomovým momentom v jeho kariére. „Keď som skončil v tíme žiakov, asi dve sezóny som nehral, lebo som mal rôzne zranenia, bol som na operácii, mal som dvakrát zlomenú kľúčnu kosť, problémy s trieslami… S otcom sme si vtedy v sanitke povedali, že sa dám dokopy a urobíme všetko pre to, aby som sa vrátil. Keď som vyzdravel, začal som makať, otec sa mi dosť venoval, chodil so mnou na individuálne tréningy do Čiech. Šiel som to skúsiť do Slovanu do dorastu, tam nás bolo asi 50 v letnej príprave. Tréner si ma vtedy vybral ako jedného z dvoch mladých, odporučil ma do mládežníckej reprezentácie, v ktorej som predtým nikdy nebol, a odvtedy som už nechýbal na žiadnom zraze, až do dvadsiatky, a potom to už tak postupne všetko šlo.“
Marek Sloboda si svojím pôsobením v Slovane plní svoje malé detské sny. „Dostal som sa do Slovanu, hral som v KHL, v nabitom kádri, kde bolo veľa zahraničných hráčov, a aj súperi, na ktorých som sa kedysi díval v televízii a zrazu som bol s nimi na jednom ľade. Takisto za významný moment v mojej hokejovej kariére považujem Majstrovstvá sveta v hokeji do 20 rokov v Kanade, v Toronte a Montreale. Bola tam úžasná atmosféra a naozaj som si to užil.“
Aktuálne svoj hokejový vzor Marek nemá, no snaží sa z každého spoluhráča niečo vziať. „Keď som bol malý, mal som dva také hlavné vzory – Mira Laža a Richarda Kapuša. Ešte keď som chodil na starý štadión Slovanu s otcom na zápasy, ich dvoch som mal najradšej.“
Najvážnejšie zranenia, ktoré Marek prekonal boli otrasy mozgu, túto sezónu sa mu väčšie zranenia, našťastie, vyhýbajú. Myslí však aj na zadné dvierka, externe začal študovať Podnikový manažment. „Chcel som mať „v rukách“ vzdelanie, a možnosť študovať online je pre mňa výhoda. Chodím len na skúšky, učím sa doma, vyhovuje mi to a zatiaľ to zvládam celkom dobre. Niečo ma baví viac, niečo menej, ale som rád, že som sa na to dal a chcem to dokončiť,“ hovorí Marek.
Voľného času veľa Marek nemá, venuje sa najmä hokeju a tréningom, v rámci hokejovej prípravy chodí rád boxovať. „Keď mám voľno, snažím sa regenerovať a tráviť svoj čas s rodinou a s priateľkou. Teraz sa venujem aj škole, ktorá mi pomáha mentálne vypnúť od hokeja. V lete chodím s kamarátom rekreačne hrať tenis.“
Marekova rodina od jeho malička doslova žije hokejom. Neunikol mu ani jeho mladší brat, ktorý teraz ako 6-ročný takisto trénuje v Slovane. „Brat má iné podmienky na tréning, ako som mal kedysi ja. Zmenili sa tréningové metódy, hráči trávia viac času na ľade. Veľmi ho to baví, ja sa ho snažím čo najviac podporiť, poradiť mu. Začal už hrávať aj zápasy a darí sa mu, už dal aj nejaké góly.“ Rodičia bratom vytvárajú čo najlepšie podmienky a podporujú ich. „Mamina nám robí zázemie, varí, perie, povzbudzuje nás. Vždy číta všetky hokejové články a keď prídem unavený z tréningu a o hokeji nechcem ani počuť, rozpráva mi, čo všetko sa dozvedela,“ smeje sa Marek. „Som obom rodičom veľmi vďačný, podporujú ma od začiatku.“
Počas tohtoročného Galavečera kultúry a športu v Dúbravke, kde začínal s hokejom, bol ocenený Čestným uznaním. „V Klube HOBA v Dúbravke mi veľmi pomohli, keď som nebol v Slovane. Niekedy je dobré vrátiť sa o krok späť, aby si potom mohol urobiť dva kroky vpred. V HOBA mi dali priestor, aby som sa vytrénoval, a mohol sa vrátiť do Slovanu. Cením si to.“
Ako už bolo spomenuté, Marekov cieľ v hokeji bolo hrať za Slovan. „Slovan je moja srdcovka, vždy to bol môj najväčší sen, hrať za A-čko, a som rád, že sa mi to splnilo. To, že Slovan bol v KHL bol pre mňa len taký príjemný bonus,“ hovorí Marek a pokračuje. „Nehovorím, že by som sa nechcel dostať do NHL, každý sa chce, ale od malička som mal vysnívaný ten Slovan, to som si splnil. Teraz by som chcel so Slovanom dosiahnuť nejaký úspech, najlepšie už v tejto sezóne. Aktuálne sme prví v tabuľke, celkom sa nám darí, tak verím, že to tak pôjde aj ďalej. A samozrejme, raz by som si chcel obliecť aj náš reprezentačný dres.“
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
