Túžil sa stať, možno ako iné deti, policajtom, pretekárom, autonovinárom, dizajnérom, no ako sám hovorí, je mu prirodzené byť hercom. Bodaj by nie, vyrastal v umeleckom prostredí. Obaja jeho rodičia sú herci a veľa času trávil v zákulisí divadiel. Začínal s experimentátorským umením, tzv. performance, vyskúšal si niekoľko postáv vo filmoch či seriáloch a vidieť ste ho mohli aj v divadle. Okrem toho sa venuje dabingu a jeho hlas môžete poznať z našich krátkych módnych filmov. Čerstvý absolvent VŠMU a umelec telom aj dušou – Krištof Tobiáš.
Moji rodičia určite boli a sú mojimi hereckými vzormi, ale snažím sa ísť svojou vlastnou cestou a nespoľahnúť sa na to, že sú herci. Od malička som vnímal ich hereckú prácu a mám ju rád. Zároveň som im veľmi vďačný za ich nadprácu, ktorú si so mnou dali. Veľa sa mi venovali herecky, a dúfam, že si s nimi niekedy zahrám.
„Herectvo sa vo mne zobudilo asi v šestnástich počas workshopu M films, ktorý sa niekoľko rokov konal v Banskej Štiavnici. Počas neho sa stretávali mladí ľudia – fotografi, maliari, herci, ktorí spolu dva týždne nažívali v skautskom dome. Začal som tam s land art-om (krajinným umením, pozn. red.). Vo Vyhniach pri Banskej Štiavnici sme kus kamenného mora prestavovali na mólo a niekoľko turistov to vzalo ako atrakciu. Vznikol akýsi prvý performance, v ktorom som potom pokračoval aj ďalší rok v uliciach Banskej Štiavnice. Boli sme skupina performerov v čiernom oblečení a potichu, koncentrovane sme chodili po zaujímavých miestach v meste a upozorňovali na ne turistov. Prakticky to vyzeralo tak, že sme obkolesili Trojičné námestie, boli sme pri Starom aj Novom Zámku, pri Počúvadle… Bol to úžasný zážitok,“ spomína Krištof a dopĺňa, že za tie dva týždne si vyskúšal rôzne druhy umenia – spomínaný land art, kreslenie, maľovanie, fotografiu, modeling, herectvo. „Banská Štiavnica je veľmi umelecká. Neskutočne rád sa tam vraciam. A bol som veľmi rád, že si Alain Delon vybral Banskú Štiavnicu ako dejisko jednej zo svojich reklám.“
Krištofovi rodičia (herečka Szidi Tobias a herec Boris Zachar) ho síce ako herca spočiatku nevideli, ale ani mu nebránili vybrať si ho. „Je to krásne povolanie, ale ťažké, treba sa mu venovať telom aj dušou. Tráviť neskutočné množstvo času prácou na sebe, aby z toho vznikla pekná myšlienka. Mám umenie rád, zároveň však nie som človek, ktorý má problém obrazne povedané chytiť lopatu do ruky. Neštítim sa žiadnej práce, dokonca momentálne vykonávam taxikársku činnosť a teším sa z kontaktu s ľuďmi. Rád pozývam ľudí do divadla a na moje potešenie veľa z nich reaguje pozitívne a naozaj príde. Takisto mám možnosť študovať ľudské charaktery a priznám sa, raz som sa už pri stvárnení postavy v jednom študentskom filme inšpiroval svojím zákazníkom.“
Štúdium na VŠMU
Herectvo sa podľa Krištofa nedá naučiť, človek ho musí mať niekde v sebe a až spolu s túžbou po tom byť lepší môže vytvárať nové postavy a nachádzať nové polohy herectva. „Štúdium na VŠMU je veľmi pekné obdobie každého jedného umelca. Sú tam fázy, kedy sa človek borí, hľadá sám seba, nemá sa úplne dobre, ale potom sú tam semestre, kedy sa niečo pekné podarí. A to je to naplnenie, to je to, čo hľadáme. Nemyslím si, že má zmysel robiť kultúru pre peniaze. Nemyslím si, že je to prvotný zmysel robenia umenia ako takého,“ zamýšľa sa Krištof a dopĺňa, že je rád, že na vysokej škole spoznal plejádu zaujímavých ľudí od profesorov, cez spolužiakov, ale aj ľudí z iných fakúlt. „Je len na nás, ako tieto kontakty, známosti a hlavne nadobudnutú prax využijeme v profesionálnom živote. Herectvo je nekončiaca učebnica až do konca života. Je to hľadanie nového života v sebe.“
„Divadlo robia herci z lásky k herectvu“
Už počas školy Krištof naberal skúsenosti na divadelných doskách. V Divadle Lab, ktoré patrí pod Divadelnú fakultu VŠMU, stvárnil asi osem postáv. Jeho najobľúbenejšou sa stala postava z hry maďarského autora Béla Pintéra Deti Démona. „Je to hra o maďarskej rodine, ktorá sa hrá na Japoncov. Šialená dominantná žena si nájde bezdomovca, teda mňa, a vytiahne ma, doslova z mláky moču v budapeštianskej stanici, a urobí si zo mňa svojho sluhu. A už to môžem povedať, keďže je po derniére, celá hra končí tak, že ona zomiera a celý jej zlý obraz sa prenesie na našu dcéru. Takže moja žena zomiera, a moja dcéra ma prijíma za sluhu. Hra je vlastne o tom, ako (ne)vychovávať svoje deti. Celé je to zobrazené veľmi vtipnou formou, groteskou, no v podstate je to veľmi smutné. Ale tým, ako je tá situácia absurdná, je veľmi smiešna,“ spomína Krištof.
Okrem Divadla Lab ste Krištofa mohli vidieť aj na doskách Slovenského národného divadla (napríklad v predstaveniach Veselé paničky Windsorské, Ako sa Lomidrevo stal kráľom), do stáleho angažmánu našej hlavnej divadelnej scény ho to však neťahá. „Mojím vysnívaným divadlom je moje vlastné a postupne sa k nemu snažím smerovať. Moja priateľka fantasticky píše, napísala jednu monodrámu, ktorú teraz hráme v rámci Divadelného ústavu v Štúdiu 12. Volá sa Podenky.“
Podenky – hľadanie vlastnej identity
Podenky sú metaforou a prirovnaním podeniek (druh hmyzu), ktorých dospelé jedince žijú len jeden deň, k mladým ľuďom. Hra ukazuje, aký prchavý je život, v porovnaní s vývojom našej planéty sme tu naozaj len na ten jeden deň, možno jednu sekundu. „Podenky sú experimentátorským projektom, lecture performance (prepojenie divadla a prednášky, pozn. red.), určeným najmä mladej generácii, ktorá má príliš veľa informačných zdrojov a ruchov na to, aby sa mohla nerušene vyvíjať. Preto sme spolu s mojou priateľkou Alexandrou Rychtarčíkovou a s režisérom Maximilánom Sobekom opísali spektrum mladých ľudí a ich vývoj a vývin v rámci mladej dospelosti. Je tam sedem rôznych postáv a charakterov plus jeden profesor, ktorý je na javisku. Tých sedem postáv sa premieta na plátne v rámci prezentácie, je to predhraté. Zo mňa, Krištofa Tobiáša, človeka, ktorý si hľadá identitu, sme urobili profesora a počas tej prednášky vyjde najavo, že nie som nikto. Som Krištof Tobiáš XY, každý si hľadá svoju identitu a moje herectvo je vlastne len hľadaním samého seba.“
Práve v Podenkách Krištof dostal veľkú príležitosť na stvárnenie niekoľkých charakterov, psychologických profilov veľmi zaujímavých mladých ľudí, keďže sám zobrazuje aj všetkých sedem postáv vo videách. Dokonca sa mu ušli aj tri postavy žien.
Jedným z mojich snov je rozšíriť Podenky k svojim divákom a posunúť sa ďalšími krokmi k môjmu vlastnému divadlu. Druhým veľkým snom je do tridsiatky si zahrať jednu peknú veľkú filmovú rolu.
Budúci Sherlock Holmes?
Počas štúdia na VŠMU natočil asi 16 študentských filmov, niekoľko z nich sa dostalo aj na európske filmové festivaly. „Boli to šialené veci. Natáčal som v snehu v letných topánkach, v lese v rojoch komárov. Nedali sa točiť detaily, lebo som mal komára v oku, na brade, na čele, v ústach… Ale som vďačný za každú jednu príležitosť, lebo mi to dalo skúsenosti a kontakt, ktorý bol pre mňa dôležitý neskôr,“ hovorí Krištof.
Jeho asi najväčšou profesionálnou filmovou skúsenosťou bolo natáčanie seriálu Tajné životy pre RTVS, kde hral syna Zuzany Mauréry. „Načerpal som rôzne skúsenosti, ktorými si každý herec musí prejsť, aby sa mu to dostalo pod kožu. Ak ti produkcia zavolá o pol 4 ráno, že ešte niečo treba dotočiť, tak treba ísť, byť vždy pripravený. Naučilo ma to zodpovednosti a akejsi efektivite v práci. Režisér sa na mňa vtedy možno hneval, lebo som bol pomalý v rámci situácií. On potreboval, aby som rýchlejšie povedal text, bez psychologických páuz… Ja som bol prváčik na VŠMU a všetko to bolo pre mňa veľmi rýchle. Bol som ryba hodená do vody, ale nejako som z toho vyplával a som za to veľmi rád,“ spomína si Krištof.
Ďalšou veľkou skúsenosťou bolo pre Krištofa natáčanie rozprávky Johankino tajomstvo, kde si zahral aj so svojou mamou Szidi Tobias a svojou pedagogičkou Emíliou Vašáryovou. Jeho najnovším filmovým počinom je rodinný film Letní rebeli, kde takisto hrá aj jeho mama.
Krištofovým hereckým idolom je Benedict Cumberbatch, a veľmi by si chcel zahrať Sherlocka Holmesa, „Úplne na rovinu poviem, že to by som si vo filme strihol hneď.“
Podmanivý a hlboký hlas
V rámci hereckej práce sa už od prvého ročníka na VŠMU venuje aj nahrávaniu voice over-ov (nahrávaniu hlasu, napríklad do reklám), a to dokonca v troch jazykoch – slovenčine, angličtine a maďarčine.
Vždy, keď robím voice over, snažím sa nájsť myšlienku alebo iné ako svoje prirodzené znenie kvôli tomu, aby tie reklamy a spoty nezneli rovnako. Je to veľmi ťažké, lebo prirodzenosť mimo svojej prirodzenosti sa hľadá ťažko, ale to je práve tá herecká práca.
„Spolupracujem s jedným úžasným zvukárom, Tomáškom Balákom, ktorému som vďačný za skoro všetky profesionálne projekty, ktoré som hlasovo nahrával. Takto som sa dostal aj k značke Alain Delon a som veľmi vďačný, že ju môžem reprezentovať.“ Teraz už teda budete vedieť, že podmanivý hlboký hlas v našich krátkych módnych filmoch patrí práve Krištofovi Tobiášovi.
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
