Kedysi bolo Slovensko známe ako krajina drotárov, ktorí putovali Rakúsko-Uhorskom a vďaka svojej šikovnosti opravili množstvo poškodených vecí. Doba sa však posunula ďalej, väčšina výrobkov sa už ručne nevyrába a takmer ani neopravuje. Možno práve preto sa ručná práca čoraz viac vytráca, ale zároveň aj oceňuje. Vybrali sme si tentokrát „ostrú“ remeselnú oblasť, ktorej dominujú zbrane. Lepšie povedané – nože a meče.

Napriek tomu, že skúsených majstrov v tejto oblasti je na Slovensku toľko, že by ich človek na prstoch jednej ruky zrátal, prežíva toto starodávne a krásne nožiarske a mečiarske remeslo svoju renesanciu. A keď je niekto v akomkoľvek remesle majster par excellence, nedá nám, aby sme sa o tom nezmienili aj v našom Žurnále.

Majster na samurajské meče zo Slovenska

Výroba samurajských mečov bola odjakživa otázkou prestíže a cti. Zároveň bola ukážkou toho najšpičkovejšieho remesla. Je mimoriadne náročné takýto kvalitný meč vyrobiť. Japonci kladú enormný dôraz na každý detail. Nečudo, pretože samuraji mali právo aj povinnosť nosiť dva meče. Tie boli symbolmi ich duše.

Zdroj foto: Maňo Štrauch

Juraj Kubinec už od detstva sníval, že uvidí pravý samurajský meč. Svoj sen si vrchovato naplnil. Nielenže držal v ruke niektoré najvzácnejšie kúsky na svete, ale absolvoval aj študijný pobyt v japonskej dedinke Kodaira pri Tokiu u uznávaného výrobcu čepelí – majstra Kodžimu. Neskôr sa mu zase podarilo pracovať v dielni ďalšieho legendárneho majstra Sugavaru – 94-ročného experta na výrobu samurajských mečov.

Výrobe mečov a nožov sa začal venovať hneď po návrate z vojny. Hlavným impulzom jeho kariéry však bolo práve absolvovanie študijného pobytu v Japonsku. Juraj Kubinec je bratislavský rodák, ktorý už niekoľko rokov býva aj so svojou rodinou v obci Svätý Anton. Svoju dielňu má vybavenú tradičnou pecou a asi päťdesiatročným bucharom.

Na Slovensku nemáme dostatočne kvalitné železité piesky, ktoré tvoria hlavnú surovinu na výrobu mečov.

Juraj Kubinec, majster kováč a mečiar

Japonci na výrobu samurajského meča – katany – používajú oceľ tamahagane alebo recyklovanú oceľ oroshigane, ktorá sa taví v kováčskej dielni. Juraj hovorí, že na Slovensku nemáme dostatočne kvalitné železité piesky, ktoré tvoria hlavnú surovinu na výrobu mečov a preto musí recyklovať staré železo. To tzv. nauhličí a čiastočne ho skompaktní. Následným prekladaním získa oceľ vhodnú na výrobu vysokokvalitnej zbrane.

Oceľ sa nahrieva niekoľko minút. Na ohrev používa borovicové uhlie vlastnej výroby. Keď má oceľ správnu teplotu, nastáva najtvorivejšia časť jeho práce – jej tvarovanie. Po kováčskej dielni lietajú iskry, ale aj kúsky ocele a za ním divoko blčí oheň. Nový meč čaká dlhá cesta zrodenia.

Jurajove unikátne a vo svete mimoriadne cenené samurajské meče kupujú nielen podnikatelia, ale aj zberatelia. Záujem o ne stále rastie. Najdrahší meč, ktorý vyrobil stál 10 tisíc eur. Cena bežnej katany sa pritom pohybuje od 2000 do 5000 eur. Juraj sa síce aktuálne už výrobe mečov nevenuje, jeho remeselná stopa je však taká silná, že nezaradiť ho do tohto výberu by bolo chybou a hriechom.

Zdroj foto: Maňo Štrauch

Lasky a jeho neľahká cesta k celosvetovému úspechu

Svetoznámy úspech neprišiel však ako blesk z neba, ale bol výsledkom dlhoročnej práce, do ktorej dáva Lasky zo seba to najlepšie. Jeho nože s typickým znakom „L“ sú vyrobené z najlepších materiálov. Pre lepšiu predstavu, výkovok z obyčajnej pásovej ocele urobí kováč asi za dvadsať minút. Z damaškovej ocele to trvá desať hodín a celková výroba noža trvá 250 až 300 hodín. Jeho lovecké damaškové nože bez rytín sa dajú kúpiť už od 300 eur. Tie lepšie kúsky však začínajú od sumy 3000 eur.

Zaoberám sa hlavne výrobou ušľachtilých nožov z damaškovej ocele a hľadaním jej ideálneho zloženia a spracovania. Ako profesionálny nožiar sa však venujem aj širšej palete výrobkov tohto remesla.

Ladislav „Lasky” Šánta, majster kováč a nožiar

Lasky má za sebou neľahké obdobie. V roku 2005 ho terorizoval sused. Prepichnuté pneumatiky, zápalky v zámkach, poškodzovanie majetku, obťažovanie a prenasledovanie vyvrcholilo tragicky, keď ho tento 29-ročný muž napadol s nožom v ruke. Lasky sa bránil a násilník zomrel. Napriek tomu, že Lasky konal v sebaobrane, čo napokon jednoznačne potvrdil aj súd, počas trvania procesu strávil Lasky za mrežami vyšetrovacej väzby dva mesiace.

Nebolo to ľahké pre neho, ani pre jeho rodinu. Teraz už je však späť a v plnej kondícii. Tento bard slovenského kováčstva a nožiarstva, ktorý vyučil aj množstvo ďalších špičkových kováčov, nožiarov a mečiarov sa opäť venuje svojmu milovanému remeslu, ktorému popri rodine dáva celú svoju životnú silu a radosť.

Zdroj foto: fotoarchív Ladislava Šántu

Umelecká diela z damaškovej ocele

Dušan Klimo sa venuje svojmu umeleckému remeslu už viac ako desať rokov. Tento šikovný mladý človek sa učil u najlepších slovenských majstrov, napríklad aj u vyššie spomínaného Ladislava „Laskyho“ Šántu. Jeho kováčsku dielňu Perunis nájdete v Štítniku pri Rožňave. Nepracuje v nej sám, štatút chránenej dielne dáva prácu viacerým kováčom. Mimochodom, Štítnik je síce malá dedinka, ale s mimoriadne bohatou kováčskou a železo spracujúcou tradíciu.

Zdroj foto: www.perunis.sk

Plním si svoj remeselný sen.

Dušan Klimo, majster kováč a nožiar

Dielňa sa dlhodobo venuje tvarovej kováčine a nožiarstvu. Krásne tvarované dekoračné a úžitkové predmety sú vhodné do interiéru, ale aj do exteriéru. Vedeli ste, že metóda výroby nožov a mečov z damaškovej ocele má viac ako tisícročnú tradíciu? Spočíva v zváraní v ohni zohriatom na 1110°C a aspoň z dvoch druhov ocele.

V tejto dielni používajú kvalitné certifikované ocele. Na výrobu nožov sa používajú asi všetky dostupné a vhodné materiály, napríklad rohovina a parohovina, ale klasické stabilizované drevo či rôzne cudzokrajné dreviny. Všetko závisí od zákazníka, pretože každý nôž je vyrobený na zákazku. Najdrahší nôž, aký kedy Dušan vyrobil, obsahoval 1016 vrstiev damaškovej ocele a mal rúčku z ebenového dreva kombinovanú s mamutovinou. Bežnejšie nože sa u neho však dajú kúpiť už približne od 350 eur.

Kováčska dielňa Perunis organizuje aj kováčske kurzy, kde sa záujemcovia môžu zoznámiť s týmto remeslom od základov až po finálne úkony. V tejto kováčskej dielni nájdete vyhňu, kovadlinu, mechanické kladivo, ako aj obrovské množstvo rôznych druhov kladív a klieští, z ktorých väčšinu si Dušan vyrobil, samozrejme, sám.

Zdroj foto: www.perunis.sk

Kováč, na ktorého prácu sa čaká dva roky

Keď som začínal, koval som takmer dva dni. Dnes sa tomu smejem, ale vtedy som mal neskutočnú svalovicu.

Róbert Môc, majster kováč a mečiar

Róbert patrí medzi pár ľudí v Európe, ktorí dokážu vyrábať meče, ale aj iné chladné zbrane podľa starodávnych technológií a v tej najväčšej kvalite. Aj on sa učil u Ladislava „Laskyho“ Šántu. Odpracoval u neho päť rokov, kým sa v roku 1998 osamostatnil a pustil do výroby svojho prvého meča.

Jeho práca začína tavbou železa v peci. Nakoľko pracuje starovekými technikami, zbiera staré železo – putá, reťaze či okovy z 18. a 19. storočia. Toto železo je však bez uhlíka. Aby získalo tvrdosť potrebnú na čepeľ meča či noža, musí ho ním Róbert obohatiť. Robí sa to pri teplote okolo 1400°C. Vtedy rozpálené železo pripomína konzistenciou skôr cesto ako kov. Treba ho premiešať a získať tak materiál, ktorý sa už podobá na pôvodnú oceľ.

Róbert má práce nad hlavu, ale aj tak si všetku robotu robí sám. Najjednoduchší typ meča dokáže vyrobiť za tri týždne. Mal už aj objednávku na exemplár, na ktorom pracoval rok. Najľahší jednoručný meč má hmotnosť okolo jedného kilogramu, dvojručný aj tri a pol kilogramu. Drvivá väčšina jeho zbraní putuje k zákazníkom do zahraničia.

Kováčskou tradíciou a históriou to však dýcha v celej Róbertovej rodine. Jeho manželka Henrieta sa totiž venuje výrobe historických šperkov. V jej rukách vznikajú nádherné šperky inšpirované dizajnom, ale aj filigránovou či granulovaciou technikou a použitými materiálmi z čias Veľkej Moravy.

Zdroj foto: fotoarchív Róberta Môca

Vlk samotár z obce Vlky

Nemalé financie dal Pavel aj do materiálu na čepele, puzdra a rúčky. Momentálne sa venuje výrobe nožov z tzv. práškových ocelí alebo polotovarov damaškových ocelí. Tie potom prekováva a vybrusuje do požadovaného tvaru. Kvalitu čepelí Pavel testuje pádom z výšky 2 metrov špičkou na betón.

Som vlk samotár, je to moja životná filozofia a je mi takto fajn.

Pavel Varšányi, majster kováč a nožiar

Rukoväte vyrába hlavne z dreva. Používa gaštan, austrálsky blahovičník, ale aj goldfield či eben. Sám si šije aj pošvy na nože. Ako sám hovorí, je vlk samotár. Nie je ani v Slovenskej asociácii nožiarov, no jeho nože sa prezentovali napríklad vo Švajčiarsku. Typické pre neho sú pestré, oblé tvary, pretože nemá rád strohosť a chladné línie.

Zdroj foto: fotoarchív Pavla Varšányiho

Páčil sa Vám článok?
Zdieľajte ho so svojimi známymi: