Ferrari je detským snom takmer každého malého chlapca. Túžba šoférovať vysnívaný červený „športiak“ s nenapodobiteľným zvukom rokmi neklesá, ale naopak, rastie. A vo chvíli, keď to najmenej čakáte, stojíte v nemom úžase pred červeným Ferrari 458 Spider, ktoré je na víkend len a len vaše.
Červený kľúč v ruke však nastoluje jeden drobný, ale zato celkom podstatný problém, a to kam s autom kalibru Ferrari vyraziť? Ktorá cesta je hodná na umocnenie zážitku takej intenzity?
Žiaľ, v tomto ročnom období je väčšina jasných odpovedí ako Dolomiti Cortiny d’Ampezzo či priesmyk Stelvio zakrytá hrubou vrstvou bieleho snehu a jediné motorové vozidlá, ktoré s nimi budú mať tú česť až do neskorej jari sú snežné ratraky. Bolo preto potrebné mieriť doslova nižšie.
458 Spider nie je najnovšie, najrýchlejšie a ani najdrahšie Ferrari, aké kedy opustilo brány továrne v Maranelle. Napokon, jeho nasledovník 488 je na trhu už takmer tri roky. V srdciach mnohých však 458 triumfuje nad všetkými a ako posledný atmosférický osemvalec je považovaný za to pravé, turbami a honbou za emisiami nepošpinené Ferrari.
V sobotu ráno nezaháľame ani sekundu a za úsvitu vyrážame smerom Semmering. Rýchlemu presunu po diaľnici sekunduje dvíhajúca sa hmla, ktorá zrazu akoby zázrakom odhaľuje nádherné azúrovo modré nebo. Už na diaľnici Ferrari potvrdzuje svoju povesť. Snáď najjednoduchšia kabína, s akou sme doteraz mali tú česť, dáva jasne na povel, kto je v aute ten najdôležitejší. Dokonalá orientácia na vodiča je ilustrovaná v natočení všetkých funkcií priamo na neho. To je však v danom momente človeku vlastne úplne jedno. Jediné, na čo sa totiž dokážete v tej chvíli sústrediť, je fakt, že sedíte vo Ferrari. V ruke máte volant, na ktorom sú sprvu až smiešne umiestnené smerovky a svetlá namiesto tradičného ovládania rádia a tempomatu. Volant posiaty gombíkmi však vo vašich rukách funguje úplne dokonale, všetko je tam, kde má byť a zrazu nechápete, prečo to tak nie je vo všetkých autách.
Letmý pohľad do spätných zrkadiel vám ukáže široké červené boky, občas v nich zazriete vystúpené kľučky dverí, a vtedy to človeku začne pomaly dochádzať. Sedíte vo Ferrari, nie je to len chlapčenský sen.
Po rýchlom presune sa pri Semmeringu vymotávame z diaľnice, aby sme konečne mohli tak trochu natiahnuť 458ke „nohy“. Slnko svieti, strecha letí dole a my naberáme smer Kalte Kuchl. Tento drobný priesmyk, čo by kameňom dohodil od Semmeringu, je malou rýchlodráhou medzi lesmi Nízkeho Rakúska. Vysoké stúpania sú striedané prudkými zákrutami s padákmi, všetko prebiehajúce von a dnu z lesných hájov. Nastavujem na Manettine (voličovi jazdných režimov) ako vystrihnutom z Formule 1 režim Sport a ide sa na to. Ak ste niekedy v živote počuli v meste zvuk Ferrari osemvalca, skúste tento zvukový vnem vynásobiť desiatimi a možno sa priblížite tomu, ako znie 4,5 litrová V8 pomedzi lesné stromy pri deväťtisíc (nie, to nie je preklep) otáčkach za minútu. Hudba vychádzajúca zo zadnej časti nie je rev motoru, ale symfonický orchester pokúšajúci sa napodobniť búrku predpovedajúcu koniec sveta. Pridajte k tomu absenciu strechy a okolo človeka pumpuje toľko vnemov, až prestáva dýchať.
Cesta z Kalte Kuchl nás postupne vedie až do drobného mestečka Mariazell, kde v okolí nachádzame ďalšie krásne cesty. Zrazu nám nie je ľúto, že sme sa nedostali do Talianska, alebo Švajčiarska, pretože dokonale upravený rakúsky asfalt, ktorý sa odkrýva každým kilometrom nám dáva možnosť objavovať nové, doposiaľ neobjavené. Narážame na cesty plné rýchlych vláseniek, len aby sme pár kilometrov neskôr prišli k sérii širokých vracákov.
Deň však je, žiaľ, v tomto ročnom období až príliš krátky, a keď sa tmavý podvečer začne miešať s drobným dažďom je najvyšší čas zamieriť do hotela.
Na parkovisku pred malým rakúskym gasthausom máme po prvýkrát trochu čas zamyslieť sa nad Ferrari 458 Spider. Mnohí vravia, že to nie je to najkrajšie Ferrari, aké kedy videli a pravdu povediac, ani my sme mu nevedeli dlhý čas prísť na chuť. Keď však tak pred ním stojíte a máte šancu sa na neho dívať a dívať, zrazu zistíte , že z neho neviete spustiť oči. Ako z maľby, ktorá vás pre niečo zaujala. Jeho ostré hrany zmiešané s ladnými krivkami si vás skôr či neskôr získajú. Z Ferrari jednoducho srší charizma ako z ničoho iného.
Po pár pivách na upokojenie a prebdenej noci plnej zvyškového adrenalínu sa ráno rozhodujeme zariskovať. Snáď budeme mať šťastie a ešte aspoň jeden vysoký priesmyk bude otvorený. Naša trasa preto mieri k dvom, hoci menej známym, avšak o to výnimočnejším priesmykom Solk Pass a Nockalm.
Solk Pass je svojím úzkym profilom spočiatku nočnou morou superšportu. Pridajte k tomu mrholenie a teploty blížiace sa k bodu mrazu a človek si začne spytovať svedomie, prečo prichádza s hlúpymi nápadmi štverať sa do výšky 2000 metrov nad morom v októbri. Zjazd z priesmyku však, našťastie, všetky tieto pochybnosti maže. Slniečko opäť svieti, cesta sa rozšírila a Ferrari nám opäť môže dať lekciu v rýchlom šprinte vpred. Sila, akou vás 560 koní vystrelí v ústrety horizontu je len ťažko opísateľná. Všetky vaše zmysly sú zrazu podrobené pretlaku. Pred očami sa blíži rýchlosťou svetla ďalšia zákruta, a zatiaľ čo periférne vidíte ručičku obrovského žltého otáčkomera letieť smerom hore, vaše uši krvácajú od revu motora. Všetky vnútorné orgány sa vám v tom momente snažia v tele preskupiť. Spamätáte sa, šliapnete na obrovské karbónové brzdy a spomínané orgány sa rýchlosťou svetla vrátia zas naspäť na svoje miesto. Je to niečo také návykové, až by to malo byť zakázané.
Keď dorazíme k rakúskemu Nockalmstrasse dostávam konečne odvahu posunúť Manettino do svojho ďalšieho nastavenia, Race. Všetko je v momente zas o niečo rýchlejšie a najmä zadok auta o poriadny kus živší ako doteraz. Auto aj napriek svojej šírke riadite presne ako šíp. Do zákrut sa vrhá bez najmenšieho zaváhania. Stačí, ak na obrovských pádlach podradíte o dva rýchlostné stupne, zatočíte, šliapnete na plyn, a ak máte odvahu, auto vás odmení nádherným driftom. Kto na legendárnej ceste Nockalm bol, vie, že priestoru na podobné eskapády je tu dostatočne a my jazdíme aj napriek občasnému mrholeniu tam a naspäť až do večera, kým už skutočne nemusíme ísť späť domov.
Je veľmi ťažké hodnotiť Ferrari 458 Spider ako automobil. Pretože to, že Ferrari je výnimočné, je veľmi zložité vyjadriť v slovách. Čísla ako výkon či krútiaci moment totiž ukazujú len veľmi malú časť príbehu, ktorý Ferrari už sedemdesiat rokov píše.
Ferrari vždy bolo a bude o emóciách, o tom, ako sa cítite, či ste za jeho volantom, či ste pasažier, alebo okoloidúci. Všetko, čo vidíte, čo počujete, čoho sa dotýkate, je tak trochu iné ako v akomkoľvek inom aute. 458 Spider som nedostal za pár dní ani na jednu desatinu toho, čo v skutočnosti dokáže. Vyžaduje si obrovský rešpekt a pokoru. A práve to mu dodáva na svojej aure výnimočnosti.
Na svete sú autá. Potom sú veľmi dobré autá. A potom je Ferrari. Inak sa tento víkend zhrnúť nedá. Ferrari 458 Spider, bolo mi cťou!
Text a fotografie: Richard Wohlstein
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
