Slovenská umelecká scéna v súčasnosti skrýva talenty, ktoré sú uznávané v najvzdialenejších kútoch sveta. Nemusíme precestovať svet, aby sme videli diela výnimočných súčasných umelcov. Stačí, keď sa pozrieme dovnútra našej krajiny.
Vďaka tomu, že nám jedna z najvýraznejších figúr slovenskej sochárskej tvorby dvadsiateho prvého storočia dovolila nahliadnuť do svojho intímneho sveta, vám prinášame príbeh človeka, ktorý tieto slová dokonale potvrdzuje. Umelec, ktorého diela mnohí z nás videli na námestiach, v parkoch, možno netušiac, že patria práve slovenskému autorovi. Sochár Ľubo Mikle.
Aj keď nám bolo od prvej chvíle jasné, že nás čaká výnimočné poobedie, keď nás Ľubo pozval na rozhovor k nemu do ateliéru, ani najdivokejšie predstavy nás nemohli pripraviť na zážitok, ktorý nás čakal. Veľký, takmer dvojposchodový priestor, ktorý vystavuje niektoré autorove súčasné diela očarí všetky vaše zmysly hneď po prekročení prahu. Toto je miesto, kde bežná oceľ, hliník a liaty bronz menia svoj tvar a zhmotňujú najhlbšie emócie do hmatateľných objektov. Sadáme si do rohu ateliéru a snažíme sa v zápale momentu absorbovať čo najviac.
Väčšina diel Ľuba Mikleho je vytvorených s použitím ocele.
„Ku kovu som sa dostal na konci strednej školy, boli to moje prvé dotyky s týmto druhom materiálu. Venovať som sa mu však začal až na VŠVU. Väčšina ľudí si pri pojme sochárstvo predstaví prácu s kameňom, pre mňa je kameň posvätný materiál, ktorý milióny rokov vzniká v zemi. Je veľmi chúlostivý, a neexistuje pri ňom krok späť. Z kovu, ako napríklad oceľ, je však možné vytvárať veľké formy, ktoré mňa enormne oslovujú. Navyše mi imponuje práca s ním, konkrétne používanie ohňa. Je to veľmi živelný, magmatický proces, keď človek zvára, reže. Je nadčasový, extrémne odolný, a v rámci obsahu je ho stále dostatok.”
Práve koncept dostatku prenáša konverzáciu na recyklovaný materiál, koncept, ktorý je možné v práci Ľuba Mikleho vidieť skutočne často.
Moju tvorbu veľmi ovplyvnilo duchovné pozadie recyklovania. Vkladanie nového významu do materiálu, ktorý má za sebou svoj príbeh. Využívam recyklované materiály pri mnohých sochách. Dávam tak život veciam, ktoré iní už dávno pochovali.
Inšpirácia však neprichádza iba z materiálu samotného, ale z toho, ako dokáže kov dostať recykláciou nový význam.
„Mojou inšpiráciou sú často reakcie na okolie, prípadne moje osobné alebo intímne polohy. Často je to automatizmus, hľadám odpovede na vnútorné otázky. Veľa výtvarníkov ovplyvňuje ako múza žena. Je to tak aj v mojom prípade, ale nie v polohe zobrazovania konkrétnej figúry, ale skôr v reakcii na vzťahy. Vždy keď sa v mojich vzťahoch niečo posunie do inej polohy, moje sochy sú iné, emotívnejšie. Je to mapovanie môjho vnútorného sveta.”
Tvorivý proces, ktorým Ľubo prechádza, sa nedá podľa jeho slov generalizovať. Je to súhra viacerých procesov, ktoré vyjadrujú to, čím Ľubo Mikle je.
„Dalo by sa povedať, že mám tri procesuálne prístupy. A la prima, keď veci idú ako skladačka, rýchlo, bez kresebnej prípravy. Príde materiál a skladám si sochy. Ide vyslovene o najbezprostrednejšiu rovinu, kde cit ku kompozícii a materiálu podlieha vnútorným emóciám. Je to prístup, keď som najmenej závislý od okolia. Často však pracujem aj formou kombinácie kresba – model – realizácia, prípadne najkomplikovanejším a najzdĺhavejším prístupom, keď využívam všetky možné technológie, 3D tlač, CT scan, plány.”
Je to až taký polovedecký proces. Touto formou som tvoril dielo mačka, ktorej hlavu sme spravili za pomoci CT niekoľko tisíc snímkov. Sú to experimenty, ktoré človeka posúvajú ďaleko za hranice bežnej socháriny.
„Bezhraničná situácia je pre mňa optimálna – je to čistá emócia, okresaná od všetkých možných limitov, ale závisí od obdobia, je to sínusoida. Všetky tri prístupy som ja, je ťažké, keď si rozorvaný vnútri, robiť mravčiu robotu, vtedy som schopný robiť emotívnejšie veci, a naopak, niekedy mám rád obdobie skúmania nových prístupov. Každopádne som veľmi nedočkavý človek, najradšej mám odpovede veľmi rýchlo. Pri zváraní veci vznikajú enormne rýchlo, vyslovene reflektujú momentálnu vnútornú situáciu a nastavenie. Niekedy sú tu však technické a chemicko-fyzikálne procesy, ktoré, žiaľ, neovplyvníš.”
Ľubo načrtol jeho momentálne veľmi diskutované dielo Cica. Projekt, ktorý pôvodne začal prácou na múmii mačky, ktorú dostal Ľubo od známej do daru, bol podľa jeho slov nový, priam až archeologický proces. Z pôvodných siedmich odliatkov však vznikla výzva vo forme výstavy Sculpture by the Sea v austrálskom Sydney.
„Pre výstavu v Sydney som sa rozhodol, že prihlásim v krkolomnom termíne mačku, resp. iba jej zväčšenú hlavu. Urobili sme z nej pomocou CT niekoľko tisíc snímkov, na základe ktorých sme bádali. Dostala podobizeň dát, podľa ktorých sme hlavu namodelovali v počítači, vyfrézovali a následne odliali na 1 100 kilovú bronzovú sochu. Mám odvekú túžbu si mapu sveta „ovektorovať“ svojimi dielami. Austrália a miesto na pláži pri oceáne, kde je dielo vystavené neuveriteľným vplyvom prírody je úžasné.”
Okrem projektu Cica Ľubo už pár rokov žije pre dielo, ktoré snáď čoskoro dostane svoju finálnu podobu na bratislavskom nábreží. Socha červený trpaslík vyrobená z časti pôvodného Starého mosta má stáť hneď vedľa jeho novej verzie a má pripomínať Bratislavčanom históriu nielen tejto stavby.
„V širokej verejnosti je snaha vymazať určitú časť našej histórie. V prvej emotívno-návalovej fáze ničenia je ľudom ľahostajné, že mažú svoje dejiny. Pritom až časom je možné súdiť polaritu doby. Je potrebné zachovať históriu, najmä kvôli vzdelávaniu. Projekt Červený trpaslík je založený práve na pamäti mesta. Neoslavuje červenú armádu, nie je to oslava ruskej intervencie. Je to len dokument, ktorý sa nesnaží súdiť, ale dáva ľudom možnosť urobiť si obraz. Snažíme sa zachovať fragment, tzv. spóliu, aby sa ľudia mali možnosť konfrontovať s týmto typom architektúry. Je to pamätník celej série industriálnych objektov, ktoré z nášho prostredia miznú. Snažíme sa dochovať informáciu o tom, čo tu bolo, a čo je súčasťou nás ako mesta.”
Práve takéto projekty približujú súčasných veľmi talentovaných slovenských tvorcov bližšie k širokej verejnosti. Červený trpaslík je dlhoročným snom a cieľom tímu okolo Ľuba a len dokazuje, akí výnimoční ľudia na Slovensku tvoria. Je nám cťou, že sme mohli stráviť s Ľubom Miklem aspoň chvíľu. Keď budete v lete na prechádzke mestom kráčať pomedzi sochy, ktoré sú v centre inštalované v rámci výstavy Socha a Objekt, pristavte sa pri obrovskej bronzovej hlave Mačky v prezidentskej záhrade a užite si moment prítomnosti. Stojíte predsa vedľa výnimočného diela – tu u nás v Bratislave.
Foto: Pavol Zachar www.zacharphoto.com, Richard Kučera Guzmán www.richiestudio.com
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
