Životné tempo je v súčasnom uponáhľanom svete témou, s ktorou sa dennodenne stretávame na obrazovkách našich smartfónov. Päť tipov, ako prečítať jednu knihu každý týždeň, Štyri zaručené rady, ktoré vám pomôžu byť produktívnejší – nadpisy kričiace zo žiarivého lesklého povrchu nám dávajú na známosť, že musíme vynaložiť viac úsilia byť efektívnejší, rýchlejší. Možno však niekedy musíme spraviť pravý opak, aby sme rýchlosť doby dokázali predbehnúť. To, ako spomaliť skúma Viktor Suchý takmer celý svoj dospelý život. Známy učiteľ, kníhkupec, autor a najnovšie knihovník, ktorý svoju súkromnú zbierku kníh premenil na verejnú knižnicu nám porozprával, prečo možno nie je na škodu občas zatiahnuť ručnú brzdu a užívať si život.

Viktor, povedz nám, ako si sa dostal k skúmaniu konceptu pomalosti?

Stručná verzia môjho príbehu začína na vysokej škole. Chodil som v Prešove na Filozofickú fakultu, zatiaľ čo som pracoval v Bratislave v redakcii Kultúrneho života. Presúval som sa vlakom pravidelne skoro každý týždeň medzi prácou a školou. Keď cestujete vlakom medzi východom a západom, začnete vnímať, že životný štýl na východe je pomalší, ako u nás na západe. Nemusíme to vnímať len negatívne, práve naopak, ľudia tam majú väčší pokoj a čas robiť veci sústredenejšie.

Bodom, kde som sa adaptoval na odlišný rytmus, bola stanica v Kysaku, miesto prestupu a čakania na prípoj.

Vtedy ešte nebolo bežné venovať sa mobilným zariadeniam, a tak som si, samozrejme, brával so sebou knihy. Zároveň som aj začal premýšľať a vnímať rôzne iné veci. Vlastne som tak trochu spomalil, napríklad som z peróna sledoval, ako plynú oblaky. Bol to impulz, ktorý ma prinútil začať rozmýšľať o pomalosti.

Som človek rýchly, reprezentoval som školu v behu a vo futbale, ale zároveň sa rád venujem veciam, ktoré si vyžadujú pomalé tempo. Preto, keď sme na filozofii dostali zadanie napísať esej, pohral som sa v nej s myšlienkou, čo je to rýchlosť, pomalosť a ako celú problematiku vnímam ja sám. Vychádzal som zo spomalených záberov, ktoré sú súčasťou televízneho prenosu,  a zároveň zo zrýchlených v prírodopisných filmoch, kde pomalý rast odhaľujeme vďaka zrýchleniu záznamu.

Z toho zároveň nevyplýva, že pomalé je dobré a rýchle je zlé, ale že je potrebné sa v správnej chvíli rozhodnúť pre správne tempo.

Prelom rokov 1999/2000 bol zaujímavým obdobím, viacero autorov sa nezávisle na sebe začalo venovať téme pomalosti. Špekulovalo sa, kedy milénium vlastne začína a čo nám prinesie. Na teórii literatúry som si vybral tému času v literárnom diele a z týchto čiastkových prác som sa dostal k diplomovej práci Objavovanie pomalosti, kde som sa nedržal len literárnych textov. Téma ma už neopustila a teraz som sa k nej opäť vrátil. Teoreticky i prakticky.

Tvoj najnovší projekt je knižnica v Novej Cvernovke s názvom Kabinet Pomalosti. Prečo práve knižnica?

Po tom, čo som bol učiteľom a kníhkupcom v Artfore, uvažoval som, kam sa posunúť. Zároveň sme sa počas tohto obdobia s priateľkou dvakrát sťahovali a riešil som sústavný problém, čo s knihami, ktorých som počas života nahromadil takmer štyri tisíc zväzkov. Premýšľal som, ako zjednodušiť toto “trápenie”, ktoré je na jednej strane radosť, ale na druhej strane problém, kam knihy dať, ako ich prenášať. Nebolo možné ich mať doma, mal som ich u otca, u brata, u babičky, v pivnici… Tým pádom boli v krabiciach a neboli dostupné. Intenzívne som uvažoval, čo s tým.

Priateľka Evka má kamarátku vo Fínsku, ktorá nám rozprávala a písala, ako funguje miestna knižnica. Evku to inšpirovalo a navrhla mi, či by sme podobnú malú skromnú bibliotéku nezaložili. Prvého mája 2017 sme navštívili Deň otvorených ateliérov v presťahovanej Cvernovke a zúčastnili sa debaty, čo ďalej s budovou a areálom. Oslovili sme zakladateľov Nadácie Cvernovka, či by nechceli mať v Novej Cvernovke knižnicu. Ten nápad prišiel v pravú chvíľu na pravom mieste, keďže už mali v tom čase sponzora, ktorý im chcel dať peniaze na zachovanie existujúcej knižnice, ktorá tu ostala po Strednej priemyselnej škole chemickej. Nadácia dodala priestor, nábytok, peniaze a naše občianske združenie knihy, know-how, dramaturgiu programu a moju pracovnú silu. Neskôr nám pomocnú ruku podala Knižnica Bratislava – Nové mesto. Dodnes tvoríme a vylepšujeme spôsob, ako fungovať.

Čím sa Kabinet pomalosti líši od klasickej knižnice?

Nie je to len miestnosť, kde si môžete prečítať knihy, je to miesto, kde sa človek môže schovať pred zhonom mesta, oddýchnuť si, pracovať či relaxovať. Naším ťažiskom je večerný a občas i víkendový program, ktorý organizujeme spolu s Nadáciou Cvernovka. Sme súčasťou festivalov a akcií v Novej Cvernovke, v ich rámci i samostatne usporadúvame komorné akcie. Máme niekoľko pravidelných cyklov, jeden z nich je napríklad Klub pomalých čitateľov – klasický book club. Nechceme sa však venovať len knihám a literatúre, spojili sme sa s iniciatívou Fashion Revolution, ktorá sa venuje udržateľnej móde, a zorganizovali sme rozličné prednášky, semináre a workshopy. Taktiež sa venujeme hudbe. Vladimír Potančok, etnológ a moderátor Rádia FM, prednáša o netradičných hudobných nástrojoch. Pozve si hosťa, ktorý nástroj predstaví, bol tu Boris Čellár s woodpackom, Martin Fogo Halász s berimbau… nasleduje krátky workshop hry na danom nástroji, primárne určený deťom, ale aj dospelým.

Nechceme fungovať len ako klasická knižnica. Nie je dôležité mať tu silou mocou čo najviac kníh, dôležité je, aby k nám chodili čitatelia. Kníh je dostatok, aby si každý našiel, čo potrebuje. Chceme rozvíjať hlboké premýšľanie a kultivovanú debatu.

Je to chvályhodné, že sprístupňuješ svoju zbierku ľudom a neschovávaš svoje poklady tak, ako väčšina zberateľov.

Je to kombinácia sebeckého zámeru mať knihy niekde po ruke, v jednom rade a nie v troch. Je to aj pre mňa veľká výhoda, ktorá je vyvažovaná altruistickým zámerom. Prečo by taká dobrá kolekcia mala slúžiť len jednému človeku?

Kto Kabinet navštevuje? Je to prevažne mladšia alebo staršia generácia?

Je to rôznorodé. Jeden okruh návštevníkov tvoria Cvernovkári, teda plus-mínus moji rovesníci. Druhý okruh tvoria ľudia, ktorých poznám s predchádzajúcich pôsobísk a pritiahli sme ich sem z mesta. Potom je to publikum z okolia.

Takže sa nepotvrdzuje, že mladí nečítajú, nechcú si nájsť vzťah ku knihám?

Na jednej strane je situácia paradoxná v tom, že vychádza stále viac a viac kníh, dokonca aj v slovenskom preklade. Ale na druhej strane je menej náročných čitateľov. Aj kníhkupectvá hlásia, že rastie obrat, ten však netvoria knihy, ktoré by sa dali nazvať umeleckou literatúrou.

Na druhej strane by som však nepovedal, že mladí nečítajú. Poznám mnohých mladých, ktorí čítajú. Možno je ich trochu menej, ale takisto sa to ťažko odlišuje, pretože si myslím, že aj ten, kto číta text na monitore alebo čítačke, sa dostane ku kvalitným článkom či poviedkam. Nie som v tejto veci pesimista, ale mám pocit, že okruh „pomalých” čitateľov sa zužuje.

Ako sa dá naučiť čítať pomaly?

Toto je jedna z kľúčových otázok, ktoré si kladieme.

Trpezlivosť je jedna z dôležitých vlastností, schopnosť odložiť všetky prístroje a nenechať sa vyrušiť prichádzajúcimi správami.

Nikde nie je napísané, že človek musí čítať knihy od začiatku do konca, rad za radom, je možné čítať kúsky viacerých kníh naraz, na základe ktorých si čitateľ vyberie, ktorá mu sedí, aby čítal to, čo ho baví, čo ho zaujíma. Tú je potom potrebné čítať poctivo, pomalšie, pozornejšie, nekĺzať po stránkach. To takzvané rýchle, informatívne čítanie je presný opak toho, o čo sa usilujeme. Čítať sústredene, vnímať, čo človek číta, rozmýšľať nad tým, prípadne čítať opakovane aspoň niektoré pasáže, keď už nie celú knihu.

Ľudia si myslia, že vedia čítať, avšak niečo iné je čítať tak, ako sa človek naučí v prvej triede na základnej škole, teda spájať písmená a porozumieť, čo nám text vecne hovorí, a druhá vec je čítať s porozumením. Je dôležité si uvedomovať rozdiel v tom, ako sa číta text, ktorý nám má len poskytnúť základné informácie, ako cestovný poriadok alebo kuchárska kniha. Úplne inak sa čítajú texty umeleckej literatúry. Keď si zoberiem za príklad extrém – poéziu –, to je úplne iný text, ktorý si vyžaduje čo najpomalšie čítanie na rozdiel od cestovného poriadku, ktorý znesie aj rýchlejšie čítanie.

Ľudia sa pretekajú, koľko kníh prečítajú za mesiac či rok, čo by si im odkázal?

Rád by som sa s nimi pustil do debaty, čo si z toho ten-ktorý čitateľ zapamätal a čo v ňom z tých kníh zostalo. Pretože sú ľudia, ktorí za život prečítali hoci len sto kníh, ale prečítali ich poriadne a veľa si z nich odniesli. A potom sú takí, ktorí prečítajú jednu knihu týždenne, ale už o rok by nevedeli povedať autora ani dielo, a nieto ešte obsah. Nám ide o to, aby čítanie bolo poznaním, aby sa ľudia pri čítaní niečo o sebe dozvedeli. Pretože človek v knihách nakoniec hľadá samého seba.

Ako by ľudia mohli spomaliť?

Treba začať pri jednoduchých úlohách. Človek väčšinou niekam ide priamo a účelovo, do obchodu, do roboty, chce sa čo najrýchlejšie dostať do cieľa. Je dobré aspoň z času na čas si zvoliť iný princíp, idem sa len tak prechádzať po uliciach, do prírody, do parku. Nikam sa neponáhľať, nevedieť kam idem.

Jednoduchšie sa pomalý človek zrýchli, ako rýchly človek spomalí. Je však potrebné trochu lepšie vnímať život okolo seba. Sadnúť si, stretnúť sa, vnímať sa bez toho, aby mal človek pod stolom mobilný telefón. Netreba však zatracovať technológie. Vôbec nie sú zlé, práve naopak, rýchle vlaky a lietadlá sú skvelé vynálezy, ktoré nám uľahčujú život a v konečnom dôsledku umožňujú spomaliť. Je úžasné sadnúť si do rýchleho vlaku a pomaly si čítať. Napokon, tá rýchlosť techniky nám umožňuje ušetriť čas, ktorý my môžeme zmysluplne využiť…

Páčil sa Vám článok?
Zdieľajte ho so svojimi známymi: