Ak ste si doteraz mysleli, že tetovanie nemôže nikdy vyzerať akoby bolo namaľované štetcom a olejovými farbami, radi vás vyvedieme z omylu. Takéto neskutočné a krásne kerky robí na svete možno len jeden človek a ten žije a pracuje v Bratislave – Samuel Potúček. Tento sympatický týpek a umelec je jedným z najlepších tatérov, aké táto mladá republika svetu dala. Počet jeho ocenení z bližšieho aj vzdialenejšieho zahraničia sa zhruba rovná počtu obrázkov, ktoré zdobia jeho vlastnú kožu. Navštívili sme ho v jeho štúdiu, aby sme mu položili zopár otázok. Aby sme neunudili jeho, ale ani vás, tak sme sa vybrali v pohodovej atmosfére trochu mimo bežnej interview rutiny a spoločne si zafilozofovali nielen o tetovaní, ale aj o umení vo všeobecnosti.
Čo by si povedal človeku, ktorý nemá kerku, ale celý život ju chce. Nechce však len tak niečo v štýle „random“ na ľubovoľný kus osobnej nahoty, ale nikdy sa nebol schopný dokopať do toho, aby si niečo konkrétnejšie aj vymyslel či nadizajnoval. Proste niekto s dlhoročným mentálnym plánom, ale stále zúfalo a zdĺhavo bez záverečného vizuálu. Každá rada „do pľacu“ drahá.
„Je určite lepšie si nechať poradiť. Vieš, ty môžeš mať nejaký estetický zmysel alebo aj vieš, čo je pekné, čo graficky dobre vyzerá, ale zväčša nevieš, ako kerky fungujú a kedy zase nefungujú. Nevieš, aký obrázok správne použiť na tetovanie. Obrovský rozdiel urobí už len farebná škála. Pri čiernobielych kerkách či obrázkoch je dôraz skôr na kontrast, aby bol dobre vidieť a mohol fungovať medzi bielou a čiernou. Ak je obrázok farebný, musíš sa zase držať iných vizuálnych pravidiel.“
Farby musia spolu sedieť, musíš rozlišovať teplé a studené, aby si na sebe nenosil nejaký prvoplánový „mišung“.
Stačí mi teda prísť s hrubou vizuálnou predstavou o štýle a nemusím ani zásadne riešiť miesto na tele či konkrétnu veľkosť kerky? Keď aj viem kresliť, je lepšie prísť bez podrobného dizajnu?
„Najlepšie pre zákazníka je to, keď príde a popíše motív, ktorý by chcel realizovať. Tatér alebo tatérka je od toho, aby mu pomohol a doladil dizajn motívu tak, aby bol nielen pekný, ale aby sa aj hodil tomu konkrétnemu človeku a aby to na tele vyzeralo esteticky. Na druhej strane by to však malo byť aj tak, aby tatér robil to, čo chce a to, čo ho baví. Keď ho konkrétna kerka nebude baviť, ten výsledok nebude nikdy tak kvalitný. Tak ako to platí aj všeobecne, ak človek robí niečo, čo ho vyslovene nebaví, tak do toho nikdy nedá toľko, ako keď ho niečo vyslovene baví.”
Stáva sa to často, že príde niekto s uletenou predstavou a ty ho presvedčíš, že toto radšej nie?
„Kedysi to bývalo častejšie. Ľudia si proste mysleli, že o tom vedia viac ako ja. Časom ako tetuješ roky a roky, tak ľudí svojou robotou jednoducho presvedčíš o tom, že to, čo im hovoríš, dáva zmysel. Vidia tvoje portfólio prác a jednoducho ti začnú postupne veriť a rešpektovať tvoj názor. V začiatkoch som sa stretával s tým, že niekto bol presvedčený, že jeho či jej predstava je super a ja som tu len ten, kto to má spraviť.“
Teraz už je to však tak, že ľudia za mnou prídu s myšlienkou motívu, ale ja nájdem či navrhnem konkrétny obrázok, ktorý považujem za vhodný a ľudia mi veria.
Čiže mi stačia hrubé črty myšlienky a ostatné doladíš ty, tak jest?
„Áno, ale, vieš, ďalšia vec je, že pojem „hrubé črty“ môže mať u rôznych ľudí diametrálne odlišný obsah. Napríklad … (smiech) … minule som dostal mail s podrobnou predstavou o kerke. Bolo tam, že by to bol celý chrbát s neskutočne detailným popisom toho, čo by tam malo byť. Ako má byť všetko uložené, že postava má mať presne toľko a toľko centimetrov, pod ňou majú byť vreckové hodiny, ktorých ciferník by mal byť žltý, číslice modré … proste, takto sa to nedá, ak chceš peknú kerku, ktorá sa bude páčiť tebe aj mne.“
Ako potom s týmto pracuješ? Čo na to povieš?
„No, toto bol taký extrém, že sa priznám, že som dotyčnej radšej ani neodpísal. Videl som, že by to nikam neviedlo. Vieš, to už máš po rokoch praxe už trochu tých zákazníkov „vyčíhaných“. Niekedy proste vieš, či sa s danou predstavou dá pohnúť alebo nie. Ak vidíš, že zákazník je však tvrdo presvedčený a neoblomný, je lepšie, ak ide za niekým, kto splní jeho či jej vizuálne túžby. Ja už však dopredu viem, že ten výsledok nebude dobrý. Odrobí to len mechanicky, bude tomu chýbať cit, nedá do toho kus seba. Súvisí to s tým, že ja tetovanie beriem ako umenie a umenie je o pocite. Ak teda tetuješ a nedávaš pri tej práci do toho žiadne pocity, tak to nemá význam.“
Ja v každej kerke vždy zanechám samého seba, preto nemám veľmi záujem robiť veci, kde toto neviem uplatniť.
Keď teda niekto príde s totálnou blbosťou, tak nemáš problém mu povedať, že toto, prosím, radšej nerob, nešťastník či nešťastnica?
„Hej, veľakrát som to aj spravil. Aby som bol ale úprimný, často po konverzácii a konzultácii, keď som ukázal, čo viem spraviť podľa predstavy a čo viem spraviť takto či onak, dotyčného či dotyčnú napokon presvedčím. Ak mi ten človek však povie, že to takým spôsobom nechce, tak ja to chápem a rešpektujem. Rovnako, ako on musí rešpektovať mňa, že niečo proste nechcem urobiť, lebo si nemyslím, že to bude dobré. Ak sa naše cesty nestretnú niekde v strede, tak to nemá význam. Ja sa však vôbec neurazím, ak sa naše predstavy nezhodnú. Proste nám spolupráca nevyjde ako pri hocijakom inom biznise a v pokoji sa rozlúčime.“
Máš nejaký rituál, keď ideš tetovať?
„Mám, ale úplne celý ho všetkým do digitálneho éteru nevyzradím aj keď tebe ho „off record“ poviem. Najdôležitejšou časťou môjho rituálu je však aj tak najmä poctivá príprava všetkých vecí na tetovanie. To je rituál asi každej kvalitnej roboty. Ďalší rituál je hlasná hudba, tá musí byť.“
Počkaj, počkaj, tá hudba aká?
„Kvalitná (smiech) …“
Nie si žánrovo žiadno vymedzený?
„Nie, dám všetko. Od Jaromíra Nohavicu až po, ja neviem, Carla Coxa. (smiech) Som lovil v pamäti, že aké meno dať, aby to rozpätie bol čo najväčší extrém, lebo tak to je. Mám rád každú dobrú hudbu, nemám na tomto poli žiadne predsudky a uši mám otvorené čomukoľvek muzikantsky kvalitnému“. Jedine k vážnej hudbe som sa ešte úplne nedostal. Vždy som si myslel, že na klasiku treba dospieť, že to chce už aj trochu šediny aj bradu, ale potom, čo si ma vyviedol mimo záznamu z omylu, že netreba čakať, tak sa tomu asi nebudem vedome brániť.“
Žiješ tu na Slovensku, tvoríš tu, aký máš z tejto krajiny pocit? Nechcelo sa ti niekedy proste niekam odísť? Si šťastný, ako to tu funguje – „v tomto štáte dánskom“?
„Aké mám pocity z tohto celého? Nechcem narážať na nikoho konkrétneho, kto je úspešný. Ja však tiež svojím spôsobom reprezentujem našu krajinu v umení v celom svete alebo, povedzme, že najmä v Európe, aby to bolo našincovi bližšie. Narážam na súťaže, ktorými sa prezentujem osobne, ale vždy tam idem aj s tým, že reprezentujem aj Slovensko. Myslím si skromne, že celkom obstojne, určite sa za mňa moja domovská krajina nemusí hanbiť. Nikto ma však nikdy v tomto však nepodporil ani centom. Cestovať na súťaže nie je lacné, platiť si letenky, hotely a štartovné, ktoré býva nezriedka 500 euro aj viac. Nemyslím to vôbec „bolestínsky“, lebo na tie súťaže budem chodiť aj naďalej. Niekedy sa však tak sám pre seba pýtam, že v čom som menej úspešný alebo či reprezentujem túto krajinu menej ako, dajme tomu, športovci. Tí majú často aspoň časť toho, čo do reprezentácie investujú preplatené. Kde je však rozdiel? Je umenie menej ako šport?“
Poddimenzovaná pozícia umenia mi na Slovensku a jeho systéme vadí celkovo asi najviac.
„Umelci, z ktorých sú mnohí študovaní ľudia, ktorí absolvovali vysoké školy, študovali, napríklad, maľbu, množstvo z nich po škole robí „street art“, pouličné umenie. Proste maľujú steny, lebo to je jediný spôsob, ako sa aj oni vedia dostať k peniazom, pretože obrazmi a maľbou by si často jednoducho nedokázali zarobiť na život. Na druhej strane, niekedy zase vysokoškolské vzdelanie formálne požadujeme aj tam, kde to nie je absolútne nutné.“
„Dostal som raz od jednej známej tip na súťaž, ktorú vyhlásila jedna banka. Tak som sa zaregistroval, aby som ku koncu registrácie zistil, že je to súťaž len pre ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Na jednej strane formálne vzdelanie neodmeňujeme a inde ho zase vyžadujeme. Pri umení by to však nemalo platiť. Umenie nie je o formálnom vzdelaní. Môže mať totálny talent a môžeš na sebe makať aj bez toho, aby si študoval na vysokej škole. Ľudia, ktorí neštudujú tam často nie sú preto, lebo by neboli dobrí, ale jednoducho preto, že sú talentovaní aj bez školy alebo skočili priamo do praxe a fázu školu celkom vynechali. Čiže mám problém so systémom podpory umenia, lebo pre umelcov vrátane „streetartistov“, tanečníkov a ďalších, ktorí nie sú súčasťou ani tej podvyživenej podpory umenia, ktorá tu je, je minimum zdrojov. Väčšinou nedostanú nič. Živia sa často namiesto umenia klasickou prácou a umenie majú len na doma ako hobby do plusu. Ja si však myslím, že ak by sme mali širší systém podpory umenia, podchytili by sme oveľa viac ľudí, ktorí majú talent a umenie ich baví. Ak by ich štát podporil, dávalo by to preň cez kreatívny biznis neskôr aj ekonomický zmysel. Na Slovensku je množstvo brutálne talentovaných ľudí, ktorí by nás pri podpore v správny čas mohli reprezentovať kdekoľvek vo svete. Keďže tu však nie sú na toto vytvorené podmienky, veľa ľudí sa na to často dopredu radšej vykašle, lebo nevidia v tom zmysel a nenachádzajú v tom udržateľné živobytie. Nechce sa im behať po úradoch či niekomu sa doprosovať, že chcú robiť niečo, čo je pre celú spoločnosť prospešné.“
Ak by si na podpore umenia mohol zmeniť jednu vec, ktorá by to bola? Alebo inak, ak by si mal možnosť ako štát do niečoho v umeleckej oblasti intenzívne napumpovať prachy, kam by to bolo?
„Jasné, viem, samozrejme a z „fleku“. Určite by som ich investoval do ďalších umeleckých centier. Do miest, kde sa umelci stretávajú, kde sú reštaurácie, kam chodia fotografi fotiť, majú tam vernisáže. Kam chodia umelci predvádzať svoje umenie a kam chodia ľudia, ktorí majú záujem o umenie. Kam chodia tancovať, kam sa chodia zabávať, lebo umenie je, podľa mňa, hlavne o dobrom pocite a o zábave. Na to ani netreba veľa, lebo umelcom veľa netreba. Nepotrebujú mramor na stenách.
Jediné, čo umelec potrebuje na to, aby tvoril je jedlo a víno, ako sa hovorí. (smiech) Jedlo, spánok a víno a tam to končí. Ja si myslím, že takéto projekty by neboli pre štát extrémne náročné na financovanie, aby sa mohli realizovať. Talentovaných ľudí je na ulici naozaj veľa a my o ich talenty často prichádzame, lebo ich prevalcuje realita života a oni svoje talenty na škodu všetkých nikdy naplno neuplatnia. Jednoducho povedané, potrebujeme na Slovensku viac „Cvernoviek“, „Tabačiek“ či „Záriečí“, ktoré by systémovo podporil aj štát, nielen nadšenci a zanietení dobrovoľníci. Zároveň chýba väčšia medializácia, aby ľudia o takýchto miestach viac vedeli, aby sa aj rodiny s deťmi išli niekedy do takýchto priestorov či ateliérov pozrieť.“
Niekedy si ani neuvedomujeme, čo takáto návšteva ateliéru môže znamenať či spustiť v živote detí, ktoré, dajme tomu, radi kreslia.
Dobre, poďme späť ku kerkám, kým sa mi pustia slzy nad tým, ako si ako spoločnosť stále neuvedomujeme pridanú hodnotu umenia, kultúry a kreatívneho biznisu. Tvoja úplne prvá kerka, ktorú si robil a koľko si mal rokov?
„Mal som 19 rokov a bolo to hneď na druhý deň po maturite.“
Robil si ju sebe či niekomu inému?
„Bývalej frajerke. (blažený úsmev) Bola to tyrkysová jašterica okolo pupku. (smiech) Len, aby ľudia vedeli, že to nie je len tak. S farbami typu tyrkysová, ktoré sú bledšie, sa ťažšie tetuje, lebo keď tetuješ, tak z toho ide rovno krv a aj keď jej nie je veľa, tie najbledšie farby je potom veľmi zle vidieť.“
„Druhá vec je, že brucho je na tetovanie jedno z najťažších miest na ľudskom tele, lebo tam koža nie je tak napnutá. Takže, moje prvé tetovanie bolo s najťažšími farebnými odtieňmi a na najťažšom mieste na tele.“ (smiech)
Čo ľudia, zákazníci? Hovorí sa, že práca s ľuďmi je tá najťažšia.
(smiech) „Ja už tetujem 9 rokov a za rok spravím, podľa mňa, približne 250 tetovaní. Na milión percent mám v roku viac dní, kedy tetujme, ako kedy netetujem. Už som naučený na rôzne charaktery ľudí. Často mi stačí sa s človekom 5-10 minút porozprávať a presne viem, čo je to plus-mínus za typ. Niektorí ľudia proste zoberú človeku viac energie ako iní. Po tých rokoch mi ale nerobí problém tetovať aj keď si možno pri tom procese nemám so zákazníkom či zákazníčkou toľko čo povedať. Ponorím sa do svojho tvorivého sveta a je to v pohode.“
Venuješ sa aj inému druhu výtvarného umenia? Maľuješ aj na iné médiá ako na ľudské telo?
„Maľujem olejovými farbami.“
Ty si vyštudovaný šperkár, že? Ešte sa tomu venuješ alebo si to úplne opustil?
„Chvalabohu, nie. (hlboký výdych) To tiež súvisí so systémom. Ja som totiž išiel primárne na dizajn šperku. Chcel som navrhovať šperky a po 4 rokoch to skončilo tak, že som bol „šuflikant“ zavretý niekde v miestnosti s pľuzgiermi na palcoch. Skončil som ako robotník. Škola mi šperkárstvo maximálne znechutila. Dizajn šperkov bola len jedna hodina v týždni a zvyšok sme robili s pílkami, pilníkmi, ohňom a chemikáliami. Ja som však chcel byť dizajnér.“
Nezaujímalo ma až tak, ako sa šperky vyrábajú, skôr ako fungujú, chcel som ich kresliť.
Ako ovplyvnili moderné technológie tetovanie?
„Technológie neobišli ani tetovanie a vývoj ide celkom rýchlo. Voľakedy sa robilo s cievkovým strojčekom. Klasicky sa búchalo ihlou. Väčšina strojčekov, čo sa robí teraz, sú motorické. Vôbec nehučia, sú podstatne ľahšie a vyzerajú ako perá. Nie sú to už klasické strojčeky, z ktorých si do 5 rokov hluchý, ale sú ľahké a nepadá ti z nich ruka. Vyrábajú sa však aj rôzne iné praktické produkty.“
„Ihlu si, napríklad, musíš vždy umývať v nejakom pohári. Väčšinou plastovom, aby si ho mohol rovno zahodiť, keďže všetko je jednorazové. Lenže, čo spraviť s vodou, ktorá je v tom pohári? Je plná krv aj keď ju na prvý pohľad nevidíš, preto by sa nemala ako biologický odpad vylievať len tak do umývadla či výlevky. Teraz však existuje taký prášok, ktorý do toho nasypeš a voda sa zmení na prach, ktorý už môžeš vyhodiť. Ľudia stále rozmýšľajú, čo vymyslieť, stále nové a nové. Exituje aj jedna brutálna aplikácia, v ktorej si ako tatér vieš v podstate úplne všetko spraviť. Odfotíš si človeka, ktorého ideš tetovať, ten obrázok umiestniš presne na želané miesto a môžeš si ho nakresliť priamo v tej aplikácii.“
Robíš to?
„Nie, ja väčšinou cez internet len hľadám obrázky ako inšpiráciu. Používam často aj už existujúce motívy, ktoré už má pravdepodobne niekto vytetované. Ja si však zakladám na tom, že to nikto nebude mať vytetované tak, ako to vytetujem ja. Hľadám predlohy, ale tie mi slúžia len na to, aby som z nich vytvoril niečo nové. Môj rukopis je najmä v tom, ako kerka vyzerá vo finále, lebo nikto ju nespraví ako ja tak, že vyzerá ako namaľovaná.“
Všetky fotky, ktoré mám na sociálnych sieťach sú realistické, nie sú vôbec upravované.
Predtým, ako niečo vytetuješ, ako si robíš prípravu? Je to niekde na papieri?
„Áno, všetko prekresľuješ cez taký tenký papier a otláčaš. V podstate si dáš záchytné body a vymedzíš priestor odkiaľ a kam. Každý tatér či tatérka ich má nejakým iným spôsobom dané v hlave, zrejme dlhoročnou praxou. To si naznačíš a otlačíš a potom sa podľa toho vlastne orientuješ. Je to v podstate ako omaľovánka pre deti, akurát že nie je vôbec pre deti a vyžaduje značnú zručnosť a prax. Nejdem podceňovať žiaden štál tetovania, ale toto je v podstate princíp, že si jednotlivý vzor obtiahneš linkami a vyfarbíš to jednou farbou.“
„To je „old school“ aj „new school“, ja robím však „realistic“, takže pri mne to nefunguje ako omaľovánka a to pritom vôbec nehovorím, že „old school“ či „new school“ sú ľahké štýly, pretože to síce pôsobí na prvý pohľad ako omaľovánka, ale ak to chceš robiť, musíš vedieť niečo o farbách, preto nepodceňujem ľudí, čo robia akýkoľvek štýl.“
Máš nejaký plán „B“? V zmysle, či máš niečo také veľké, čo ti zaberá v živote podobne veľa času a priestoru ako tetovanie alebo ideš len tetovanie úplne na plno?
„Niečo teraz rozbieham. Ja totiž neviem ušetriť takmer ani cent z toho, čo zarobím. Nezarábam pritom, podľa mňa, najmenej, ale proste na konci mesiace je to vždy tak. (smiech) Už však nemám 20 rokov a už rozmýšľam inak. Potrebujem mať aj nejaký paušálny príjem, tak som si vymyslel aktivity, ktoré sú však všetky späté s tetovaním. Mám laser na odstránenie tetovania, ktorý je aktuálne najlepší na Slovensku. Je vyslovene špecializovaný na tetovania, farebné aj čiernobiele. Takisto mám obchod s potrebami pre tetovanie. Zatiaľ je to e-shop s rozvozom do štúdií v Bratislave. Môj veľmi dobrý priateľ z Portugalska má obchod, ktorý zásobuje celý svet potrebami na tetovanie. Je jedným z veľkých dodávateľov úplne celého sortimentu. Má svoje vlastné brandy a produkty a ja kupujem veci od neho. Sme v podstate jeho pobočka na Slovensku.“
A čo olej? Nepotiahneš to s ním niekam ďalej?
„Určite, keď budem starý *… (smiech). Zatiaľ na to nemám čas, ale mávam také obdobia, keď viac maľujem. Ja mám v sebe strašne veľa pocitov z každej situácie a som taký typ človeka, ktorý tie pocity musí niekde dávať. Keď ich dlhú dobu nikam nedávam, tak začnem žiť v takej polodepresii a mám pocit, že všetko je na „péčko“ a nič nie je dobré. To mávame asi každý. Myslím si, že týmto spôsobom tie pocity dávam zo seba preč na to plátno. Mávam také obdobia, keď proste musím maľovať.“
„Väčšinou, keď mám osobne zlé obdobie, alebo keď sa v mojom živote niečo zmení či niekto mi zo života odíde v zmysle rozchodu a podobne. Potom intenzívne maľujem. Lenže vždy to dopadne tak, že ja namaľujem desať obrazov a ostanú mi dva, keďže ostatné rozdám, čiže toto zatiaľ na plán „B“ nevidím.“ (smiech)
Inšpiroval ťa niekto alebo niečo k tvojmu špecifickému štýlu? Nemusí to ale byť nutne niekto, kto robí kerky, môže to byť ktokoľvek či čokoľvek.
„Ja osobne nesledujem skoro žiadnych tatérov či tatérky. Čo sa sociálnych sietí týka, na Instagrame, napríklad, ľudia väčšinou followujú ľudí z tej oblasti, ktorej sa sami venujú. Ja to mám práveže naopak a followujem skoro 800 ľudí, medzi ktorými je veľa umelcov, najmä tých, ktorí maľujú oleje. Čo sa môjho štýlu týka, nikto ma priamo neovplyvnil. Môj štýl vznikal postupne, ako som tetoval. Všetko čo robíš proste musí ísť nejakým smerom a ty si ten smer ani nemusíš priamo vybrať alebo za niečím cielene ísť. Stačí, že niečo rád robíš a ono sa to určite nejakým smerom bude hýbať. Mne sa toto začalo hýbať týmto „maľovaným“ smerom bez toho, aby ma niekto ovplyvňoval alebo aby som nad tým čo i len stotinu sekundy rozmýšľal. Tak mi to proste týmto smerom ide a ja som rád, že to ide práve tým smerom. Nepoznám ľudí, ktorí by tetovali tak, ako tetujem ja. Aj keď som na súťažiach, chodia za mnou aj celosvetovo známy tatéri a v pozitívnom slova zmysle sa čudujú tomu, čo robím, lebo predtým nikdy nevideli, že sa dá tetovať tak, že to vyzerá ako namaľované, lebo je to mimoriadne komplikované na prácu s farbami. Motívy si často vyberám z existujúcich klasických malieb a to je tiež niečo, čo som ešte nevidel robiť.“
„Ak chce niekto, napríklad, vytetovať nejakú peknú ženu, ja hneď hľadám nejakú maľbu s krásnou ženou.“
Čo si myslíš, že sa stane s tetovaním ako umením, keďže kerky sú už dnes „mainstream“. Nikoho už tetovanie neprekvapuje, existuje viacero štýlov. Čo si myslíš, že to spraví s touto subkultúrou?
„Vždy, keď sa chceš pozrieť, že čo sa stane s nejakým štýlom o pár rokov, tak sa pozri do končín, odkiaľ tie štýly prichádzajú. Keď sa pozrieš na Ameriku, tak dnes má kerku takmer každý a preto chcú byť ľudia čo najviac originálny. Majú po tvárach často rôzne nezmysly. V 70-tych či 80-tych rokoch to bolo tak, že kerkou si sa chcel prezentovať ako niekto, kto nesúhlasil s nejakým systémom. Týkalo sa to však najmä ľudí na hrane zákona či spoločnosti.“
„Hlavná myšlienka samotného tetovania sa však rokmi nemení. Stále to bude manifest, odlíšenie. Zmenia sa len ľudia. Budú to najmä umelci, ktorí budú chcieť byť čo najviac odlišní od ostatných, ale zároveň bude množstvo ľudí potetovaných na fakt viditeľných miestach. Keď sa to dostane do médií aj tu u nás na Slovensku a ľudia aj starší uvidia, že ja v telke je niekto, kto sa im prihovára v serióznej relácii a bude potetovaný či potetovaná na tvári, tak si ľudia automaticky povedia, že, aha, už to asi nie je až také zlé a keď to má niekto na sebe aj v médiách a nepôsobí ako zlý človek, tak aj tí ostatní s tetovaniami sú dobrí. Nikto to napokon nebude vôbec riešiť. Nie, ako keď sa predo mnou jedna staršia pani na ulici raz prežehnala. (smiech) Pritom som možno pre túto spoločnosť viac produktívny ako niekto bez keriek a možno aj ako tá pani. Kto vie, možno som v živote spravil menej zlých vecí ako ona.“ (smiech)
Máš nejaké obľúbené miesto, kam sa rád vraciaš?
„Mám viacero miest, kam ma to ťahá vždy späť, ale vždy podľa toho, čo chcem. Keď mám chuť byť len sám a nikoho nevidieť, mám na to svoje miesto. Keď sa chcem zase dobre najesť, tak chodím na iné miesto, keď sa chcem ísť zabaviť, tak mám iné obľúbené miesto, kam chodím.“
Takže, točíš rovnaké miesta?
„Áno, rovnaké miesta. V Bratislave mám veľmi rád lokalitu Červený kríž.“
Cestuješ veľa do zahraničia?
„Áno, cestujem, jasné.“
Sólo či s partiou?
„Väčšinou s partiou, keď ideme na súťaž. Väčšinou ideme s kamošmi, požičiame si auto. Ideme piati až desiati, niekto ide sám, niekto zoberie frajerku.“
Nedávno sme robili rozhovor s cestovateľom Martinom Navrátilom, ktorý cestuje často úplne sám na rôzne dobrodružné expedície. Čo ty a samota?
„Ja mám strašne rád samotu. Mám rád, keď som sám, ale to bude asi aj mojou prácou. Keď každý deň vidíš iného človeka, tak ti z toho niekedy aj prepne. Často ťa potom ľudia zdravia na ulici a ty vôbec nevieš, kto to je.“
„Raz sa mi stalo, že som tetoval týpka asi 5 hodín a v ten istý deň som sa išiel najesť s priateľkou do reštaurácie a on za mnou prišiel, aby ma pozdravil a ja som absolútne nevedel, kto to bol, vôbec som si ho nepamätal. Takže, samotu mám rád, ale cestovať zase nemám rád sám. Iné je, keď si sadnem do auta a musím ísť niekam na Slovensku. To mám rád, pustím si hudbu a je to v pohode, ale že by som mal ísť niekde na nejaký dlhší čas sám, to nie. Ale vieš čo, možno tie najväčšie strany ťa najviac naučia. Možno mám strach z toho ísť niekam sám, lebo neviem, ako by tam bolo a možno sa obávam aj priebehu cesty, ale možno, že na konci by mi to dalo to, čo som chcel. Takže, možno, že je dobrý nápad cestovať niekam sám, no ale expedíciu niekam na 3 mesiace sám, to by som nedal. Predĺžený víkend niekde na Slovensku, zavrieť sa na chatu niekde pri jazere a maľovať tam, dajme tomu, tak to nemusí byť vôbec zlé. Kúpiť si 10 litrov vína a potom tam sám hulákať v noci holý, to by bolo fajn.“ (smiech)
Kerky, olej, vizuálne umenie, fajn, ale aký máš vzťah k umeniu v zmysle módy alebo štýlu obliekania. Riešiš to alebo na to úplne kašleš?
„Jasné, módu mám rád. Boli časy, keď som na to úplne kašľal, ale neskôr som pochopil, že aj to je kus umenia a teraz to mám rád. Rád si kúpim peknú vec a čo sa týka oblečenia, mám slabosť na tenisky. Nonstop mám nejaké nové. V tom som ako ženy s topánkami.“ (smiech)
Niektorí ľudia, čo robia kerky, robia aj dizajn na tričká. Kráčaš aj týmto smerom?
„Mal som brutálny nápad a aj chalan, s ktorým som do toho išiel. On šil a ja som robil dizajn tričiek a celé to malo parádny potenciál, ale žiaľ, nepodarilo sa. Teraz mám 80 tričiek hodených v štúdiu pod schodami. Nevyšlo to nie kvôli mne, len sa proste nejako stratila niť a nemalo to ďalej význam, už som ku koncu z toho začal byť šedivý.“
Chceš na to nadviazať?
„Určite to ešte v živote na milión percent budem robiť. Len musí prísť ten správny čas a správny človek, čo bude mať podobné vizuálne predstavy a presvedčenie ako ja. Určite to však držím v hlave a budem s tým ešte určite robiť.“
Ďakujem/e. Dúfam, že sme ťa neunudili otázkami.
„Práveže vôbec nie, konečne sa ma niekto pýtal normálne veci.“ (úsmev)
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
