Spisovateľ a publicista, ktorý má na svojom konte už viac ako desiatku kníh a niekoľko ocenení. Jeho knihy boli preložené do viacerých jazykov, a on sám prekladá z nemčiny do slovenčiny knihy iných autorov. Pracuje v Goetheho inštitúte, poukazuje na dezinformácie a ich vplyv na spoločnosť, venuje sa rodine a jeho nesplneným snom je precestovať Európu nočnými vlakmi. Prečítajte si rozhovor s Michalom Hvoreckým.
Písanie máte takpovediac v krvi, odborné knihy publikovali aj váš starý otec a otec. Ako si spomínate na svoje začiatky v tvorbe?
Začal som živelne, raz uprostred noci a odvtedy som neprestal. Ale stále o sebe pochybujem. Písať musím, ale to ešte neznamená, že výsledok je vždy dobrý. U nás v rodine zohrávali knihy vždy mimoriadnu úlohu. Otec a dedo písali vedecké knižky, učebnice, odborné práce, o ekonómii, o matematike, o informatike. Mňa to odjakživa ťahalo k príbehom, k rozprávačstvu.
Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu? Kto sú vaši čitatelia?
Čím som starší, tým rozmanitejšie veci píšem. Vyšli mi už aj dve detské knihy, ktoré ilustrovala Simona Čechová a mali prekvapivý úspech: Bratislava – čarovná metropola a Maliar a chlapec. Na jeseň 2019 som vydal komiks Čierna oslava, ktorý podľa môjho scenára nakreslila Klára Štefanovičová. Venujem sa hlavne próze. Píšem pre rôzne cieľovky, od detí až po seniorov.
Mnohé z vašich kníh vyšli aj v zahraničných prekladoch. Predpokladám, že nie je jednoduché dostať sa na zahraničný trh, ako sa to podarilo vám?
Najviac sa mi darilo v nemčine. Mám v Berlíne vynikajúceho prekladateľa, ktorý ma podporuje už dvadsať rokov, od mojich začiatkov. Medzičasom sme sa skamarátili, navštevujeme sa, veľa sme toho spolu zažili. Chodievam do nemecky hovoriacich krajín aj na vystúpenia, absolvoval som tri turné. V roku 2021 vychádza v nemčine aj môj utopický román Tahiti. Mám tam dobrého vydavateľa. To je pre autora dar.
Okrem písania tiež prekladáte z nemčiny a pracujete v Goetheho inštitúte… Čomu všetkému sa v súčasnosti venujete?
Najviac rodine. Mám tri deti, čo je veľká krása a radosť, ale aj drina. Nemám čas prokrastinovať. Keď už sedím pri počítači, vypnem sociálne siete a snažím sa písať. V zime budem prekladať tretiu knihu rakúskeho spisovateľa Martina Pollacka. V slovenčine mali ohlas jeho knižky Americký cisár a Smrť v bunkri. Verím, že zaujme aj výborný cestopis po Haliči a Bukovine. A pravidelne moderujem rôzne debaty, hlavne o kultúre a spoločnosti. A veľa čítam.
Aké knihy čítate?
Čítam vášnivo a veľa. Zvlášť ma zaujíma nemecky písaná literatúra, lebo s ňou denne pracujem. V uplynulom období ma zaujali napríklad romány skvelých žien-autoriek. Annette Hessová: Proces alebo Angelika Schrobsdorff: Nie si ako iné matky. Mám rád autentické, silné príbehy. A baví ma aj fantastika, napríklad knihy Neila Gaimana, naposledy jeho Postrehy z posledného radu. Dobré knihy robia život lepším.
Vaša kniha Wilsonov sa stala predlohou k rovnomennému filmu. Boli ste spokojný s jeho spracovaním?
Pri všetkej skromnosti si myslím, že kniha je lepšia ako film. Predloha je strašidelný príbeh z roku 1923 o starom Wilsonove (Bratislave), stredoeurópskej metropole, ktorá sa nestane súčasťou Československa, ale zostane slobodným mestom. Fascinuje ma história a jej nevyužité možnosti či premárnené príležitosti. Je to moja literárna vášeň.
V románe Trol sa venujete fenoménu dezinformácií, konšpirácií a ich vplyvu na spoločnosť. Prečo ste sa rozhodli poukázať takýmto spôsobom na aktuálnu tému?
Fascinuje a desí ma, ako sa vyvíja propaganda. Žijeme v čoraz zložitejšom a prepojenejšom svete. Keď som bol dieťa, bolo to inak. S bratom sme vedeli, že opak toho, čo sa píše v denníku Pravda, je v skutočnosti pravda. Dnes sú problémy globálne a malého Slovenska sa často týka, čo sa deje na opačnom konci zemegule. Väčšina propagandy sa netvári ako propaganda a ľudia často nevedia, že sa nechávajú klamať a manipulovať. Odhaľovať falošné správy je časovo oveľa náročnejšie ako ich vymýšľať. No treba začať od seba. Spochybňovať vlastné stanoviská, overovať si zdroje, nebáť sa aj priznať si chybu alebo omyl. Tému som spracoval literárne, v knihe z blízkej budúcnosti, ktorá sa nebezpečne podobá na súčasnosť.
Ste aj súčasťou projektu Konšpirátori, ktorý pomáha inzerentom nezobrazovať ich reklamy na weboch s klamlivým, podvodným a neserióznym obsahom. Ako sa tomuto obsahu vyhnú “bežní ľudia”, ako odhaliť propagandu či konšpirácie?
Začať môže každý a od seba. Hlavne si overovať zdroje a autora. Neveriť každej volovine, ktorá sľubuje okamžite vyliečiť rakovinu. Poriadne sa zamyslieť, kým niečo šírim ďalej. Nečítať iba chytľavý titulok, ale aj samotný text a do konca. Preskúmať, či lákavé video náhodou nie je sedem rokov staré a nakrútené v inej krajine, ako tvrdí označenie. Nie je daná fotka sfalšovaná? A najmä nebáť sa spochybňovať vlastné presvedčenie a postoj.
Koncom minulého roka vám vyšla druhá detská kniha „Maliar a chlapec“, pocta Ľudovítovi Fullovi, ktorú ilustrovala Simona Čechová. Povedzte nám o nej niečo viac.
Je to picture book, obrázková knižka pre deti aj dospelých. Knihy vnímam ako artefakty. So Simonou Čechovou si rozumieme, pri tvorbe sa dopĺňame. Snažíme sa tvoriť diela, ktoré by ľudia radi vnímali vizuálne aj textovo. Rozprávka sa odohráva vo Fullovej vile – galérii. Čitateľa prevedieme fullovským dielom a jeho fascinujúcou, všestrannou kreativitou. Pripomíname, že nebol iba maliar, ale aj ilustrátor detských kníh, scénograf a dizajnér. Potešilo ma, že nás do Ružomberka pozvali na výstavu aj čítačku. A teraz sa Simonine obrázky dajú vidieť aj v Danubiane.
Venujete sa nielen literatúre, ale umeniu ako takému. Čo vás na umení fascinuje najviac?
Iba umenie dokáže skúsenosť iných urobiť našou vlastnou. Aj s celou ťažobou alebo radosťou, ktorá sa s tým spája.
Máte nejaký nesplnený sen, ktorý by ste ešte chceli dosiahnuť?
Veľmi rád by som nočnými vlakmi precestoval Európu, najmä miesta, ktoré som ešte nenavštívil. A v každom zašiel aj do opery, do knižnice a do klubu.
Ako rád trávite svoj voľný čas?
Mám rád prechádzky v lese, túry a výlety. Rád chodím peši. Taktiež rád plávam, hlavne v jazerách. A robím zhyby na hrazde, to je moje obľúbené cvičenie. Stačí mi tyč na dverách alebo vonku v parku. Od tridsiatky ma pri mojej výške trápia bolesti chrbta a tréning mi veľmi pomáha.
Za poskytnutie priestorov na fotenie ďakujeme Slovenskej národnej galérii – výstava Knižnica Kornela a Nade Földváriovcov.
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
