Posledné dva pandemické roky nám ukázali, že mnohí z nás majú možno precestovaný celý svet, no Slovensko nepoznajú. Možno ste aj vy zostali očarení tým, čo všetko sa nachádza len pár kilometrov od vášho domu. A možno ste zistili, že aj cesta je cieľ. My sme sa toto leto rozhodli nájsť na Slovensku dobré „jazdecké“ cesty. Spoločnosť nám bude robiť malé štýlové červené autíčko.
Objavovanie krásnych ciest však nie je jednoduchá vec, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Hoci aj krátkej dvojdňovej jazde predchádzajú často týždne príprav strávené nad online mapami. Je cesta zaujímavá, ale zároveň aj zjazdná, dosť široká? Vedie okolo pozoruhodného miesta, a hlavne, ide správnym smerom? Aj pri najlepšej príprave človeka vždy niečo prekvapí a zaskočí.
Tentokrát si však po prvýkrát v živote nemusíme lámať hlavu s trasou. Na objavovanie nových ciest po Slovensku sme si pomohli fantastickým projektom Okresky, známym v slovenskej komunite milovníkov áut už niekoľko rokov. Fotograf a automobilový nadšenec Miloš Fusek pred pár rokmi vydal super knihu plnú krásnych záberov na naše najlepšie slovenské cesty, ku ktorým pribalil detailný návod, ako za päť dní prejsť krajinu od západu na východ a späť, a ani sekundu sa nenudiť.
Nastupujeme do krásneho Porsche 911SC „narodeného“ v roku 1983 v dokonalom pôvodnom stave, ktoré otáča hlavy ľudí bez toho, aby sa čo len pohlo z miesta. Vďaka nemu sa nasledujúcich pár dní vrátime v čase, aby sme nielen objavili zabudnuté slovenské zákutia, ale najmä, aby sme zistili, prečo sa stále viac a viac automobilových nadšencov začína pozerať po autách z doby minulej.
Vyzbrojení návodom z knihy Okresky začíname našu cestu pri výpadovke z Bratislavy smerom na starú známu Pezinskú Babu. Malé Porsche pri štarte zavrčí, vibrácie plochého šesťvalca prejdú kabínou až do vašej zadnice a vy hneď pochopíte, že toto bude veľmi zaujímavé. Prvé dojmy zo starého „Poršáka“ atakujú človeka, ktorý v žiadnom ešte nesedel, zo všetkých smerov. Auto, ktoré zvonka pôsobí ako hračkárske je zrazu po nastúpení priestranné a vzdušné. Obrovské predné okno osadené v tenučkých stĺpikoch vám dáva výhľad lepší ako v dodávke, zatiaľ čo vy sa dívate priamo vpred na vypúlené siluety ikonických predných svetiel.
No, ale poďme na to, nastavujeme si sedačku, snažíme sa nájsť pozíciu za volantom, ktorá je, diplomaticky povedané, zaujímavá… Pedále v starej 911 sú ukotvené v podlahe, namiesto toho, aby „viseli“ z palubnej dosky. Jeden z mnohých vrtochov 911-ky, ktorý však pôsobí tak zvláštne, že aj tí najskúsenejší šoféri sa chvíľu budú cítiť ako v autoškole.
Po chvíli bojov by si človek rád pred dlhou cestou nastavil správnu teplotu v kabíne. Tu prichádza druhé dejstvo rozmarov Porsche z éry osemdesiatych rokov. Chladenie sa nastavuje z časti na palubnej doske, z časti medzi sedadlami páčkami pri ručnej brzde. Strešné okno sa otvára gombíkom pod volantom. Keď neviete, kde je, nemáte šancu ho nájsť, bude vám musieť byť teplo.
V momente, keď sa však pohnete z miesta, všetky tieto neduhy ostávajú na parkovisku. Už po prvých pár metroch človek cíti ľahkosť riadenia, ktoré aj bez posilňovača ide ovládať hoc aj dvoma prstami. Auto sa potichu šinie smerom k Pezinskej Babe, zatiaľ čo sa teplota oleja pomaly dostáva do svojej ideálnej hladiny. Pod Babou podradíme o dva stupne a konečne sa nám po prvýkrát dostáva do uší legendárny zvuk vzduchom chladeného, plochého šesťvalca. Krásny „brbol“ pokračuje až k takmer sedemtisíc otáčkam, a postupne sa mení vo vysoko frekvenčný jakot pretekárskeho motora. V momente však prichádza prvý „vracák“, a než sa zbadáme máme plné ruky práce. Brzdy, vyradiť, medziplyn, podradiť.
Baba nie je práve kopec, ktorý by človeku chcel veľa odpustiť. Aj napriek dobrému povrchu je tu veľa slepých zákrut so zvodidlami, ktoré nedávajú človeku manévrovací priestor na chyby. Preto to zo začiatku berieme celkom zľahka a pezinský priesmyk prechádzame smerom k Perneku menej rezkým tempom.
Človek totiž nesmie zabudnúť, že v tomto Porsche v pozadí nesedí neviditeľný pomocník vo forme stabilizačnej kontroly či ABS. Je tu na to len a len sám. Trochu dlhšie brzdy, a auto sa so zablokovanými kolesami valí nekontrolovateľne vpred, zle trafený medziplyn a zrazu človek letí v ústrety zákrute bez zaradenej rýchlosti. Už pri prvých dynamickejších metroch je jasné, že toto nebude prechádzka.
Pri krátkom prejazde cestou k Mohyle Milana Rastislava Štefánika odbáčame na cestu smerujúcu cez dedinku Buková. Nenápadná lesná cestička v sebe skrýva zopár skvelých zákrut, kde nestretnete ani živú dušu. Tu prvýkrát dostávame odvahu Porsche potlačiť tak, ako si zaslúži.
Pri dynamickej jazde je okamžite cítiť najvýraznejšiu vlastnosť 911-ok, ich motor visiaci za zadnou nápravou. Pri prejazdoch zákrut musíte byť absolútne presní, nemáte ani moment na zaváhanie. Musíte neustále myslieť na hmotnosť auta, a plánovať prejazdy zákrut tak, aby ste v nich dosiahli dokonalý balans rýchlosti a priľnavosti. Vojdite do zákruty trochu rýchlejšie ako by ste mali, zadok auta sa pri povolení plynu okamžite roztancuje a motor sa vás pokúsi predbehnúť. Musíte byť presný, bezchybný a najmä neustále na pozore.
Po rýchlom zastavení pri mohyle a obede v Holotéchu Víška však nie je času nazvyš a my rezkým tempom mierime cez Trenčín na moment do Čiech, kam nám Okresky radia na chvíľu odbočiť. Po pár desiatkach kilometrov sme však už späť na Slovensku, aby sme sa vydali smerom na Čičmany. Za Ilavou míňame malú dedinku Horná Poruba, prechádzame cez lyžiarske stredisko Homôlka a zastavujeme sa až v spomínaných Čičmanoch. Skvelá cesta ponúkajúca plynulé a celkom rýchle zákruty dáva motoru Porsche nadýchnuť, zatiaľ čo nový asfalt dáva oddych skvele odpruženému podvozku.
Pri obligátnej fotozastávke s tradičnými drevenicami sa zahráme na automechanikov, keď rýchlo vymieňame poistku na oknách. Ani to nás však nezastaví v ďalšom rezkom postupe až do našej večernej destinácie – Banskej Bystrice.
Na druhý deň po skvelej rannej káve v kaviarni Mlsnacava sa odkláňame z itineráru Okresiek a vydávame sa po hlavnej ceste smerom na Brezno. Nudné kilometre v kolóne ustanú až pri Tisovci, kde sa odpájame k horskému priechodu Vernár. Tu sme narazili na ďalšiu skvelú sériu ciest, pozostávajúcu zo slávneho Vernáru a Dobšinského kopca. „Nagumované“ zákruty pri Dobšinej odkazujú na motoristickú tradíciu, nielen samotného kopca, ale celého regiónu. Ten skutočný poklad však nachádzame až po tom, ako opustíme Dobšinský kopec smerom na východ. Len pár kilometrov ďalej sa krajinou vinie cesta 533. Začína kúsok od Spišskej Novej Vsi a končí dole pri Gemerskej Polome.
Sú to špagety asfaltu, striedajúce sa „vracákmi“ s rýchlymi pasážami, kde nestretnete za celý deň takmer žiadne auto. Zvuk Porsche sa odráža od stromov, svieži letný vzduch prúdi cez okno do kabíny a my sa strácame v čistej radosti z jazdy. Čo viac môže človek chcieť? Na tejto ceste opäť nachádzame limity dvestokoňového kupé, ktoré nejaví ani po dvoch dňoch tvrdého zachádzania žiadne známky únavy. Práve naopak, aj keď zopár koňov, ktoré za tie roky z motora určite ušli, Porsche vďaka svojej nízkej hmotnosti akceleruje rýchlo a presvedčivo. Dostatočne na to, aby ste sa pri jazde zapotili.
Ak by ste sa chceli na chvíľu ochladiť, môžete to skúsiť v neďalekej Dobšinskej ľadovej jaskyni.
Jazdíme tu až do skorého večera, keď začne slnko pomaly zapadať za horizont.
To nám ukazuje, že je čas pomaly sa otočiť a pobrať späť domov. Nastavujeme smer Hriňová a cez trochu rozbité, ale stále pekné cesty sa vraciame až do Zvolena.
Do Bratislavy prichádzame neskoro v noci a s nechuťou vyberáme kľúč zo zapaľovania. Sedíme ticho v kabíne a premýšľame nad otázkou, ktorú sme chceli rozlúsknuť pred vyrazením na tento krátky road trip. Prečo ľudia namiesto toho, aby vošli do showroomu a kúpili si nové Porsche radšej minú svoje peniaze na také, ktoré má takmer štyridsať rokov? Má predsa nižší výkon, nie je plné najnovšej technológie, nemá takmer žiadne bezpečnostné prvky, a dokonca ani klimatizáciu. Odpoveď je veľmi jednoduchá.
Je to práve preto. Jazda v ňom je neustály balans všetkých vašich pohybov, je ako tanec na tenkom povraze, kde každá drobná chyba končí pádom. Jeho zvládnutie však znamená šoférsku nirvánu, akú by človek v modernom svete ťažko hľadal. Nie je to pre každého, ale keď sa v ňom nájdete, iné už nechcete.
A čo naše slovenské cesty? Aj keď sme, bohužiaľ, nemali dosť času na absolvovanie celej trasy, ktorú kniha Okresky vytýčila, aj jej menšia časť nám ukázala, že aj Slovensko má šoférom čo ponúknuť. Preto ak ste cesty u nás ešte nevyskúšali a pozerali sa na ne s ohrnutým nosom, zbehnite si kúpiť Okresky a vydajte sa na dobrodružstvo. Určite neoľutujete. My sa určite čoskoro vrátime, aby sme náš road trip skompletizovali.
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
