Hory, príroda, slovenské bohatstvo, na ktoré sme právom hrdí. Tatry sú rozlohou najmenšími veľhorami sveta s mimoriadnou koncentráciou krás uprostred hlbokých dolín a vystúpených skalných štítov. A ukrývajú európsky, možno aj svetový unikát. Tým sú naši nosiči, jediní šerpovia svojho druhu, ktorí na svojich pleciach prenesú desiatky kilogramov nákladu niekoľkokrát do týždňa.
Obloha bez jediného obláčika, teplo aj v horách, a vy po 4-hodinovej túre prídete na jednu z tatranských chát a jediné, po čom túžite je napiť sa studeného piva a dať si niečo dobré pod zub. Predstavte si, akú „tortúru“ ste k chate zdolali vy. A teraz si predstavte, ako sa na chatu dostanú všetky veci, ktoré chatári potrebujú na poskytnutie občerstvenia, varenie, kúrenie či ubytovanie. Zoznámte sa s vysokohorskými nosičmi, ktorí sú súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a uchádzajú sa o zápis do zoznamu UNESCO.
História tatranských nosičov sa začala písať pred takmer 200 rokmi, no dodnes v takmer nezmenenej podobe nosia všetky náklady na chrbte v tzv. krošniach statní chlapi, ktorých môžete pokojne počas túry stretnúť aj vy. Technika sa, samozrejme, vyvíja, no naše horské prostredie má isté špecifiká, kvôli ktorým sú vrtuľníky využívané len niekoľkokrát do roka, kedy sa na chatu nosia ťažké veci vrátane dreva na kúrenie a pod.
„Prostredie Tatier nie je jednoduché. Asi pol roka sú naše najvyššie položené chaty nedostupné pre neskúsených turistov, no otvorené sú okrem jednej všetky. Kúri sa v nich celoročne. Aktuálne nosiči zásobujú štyri chaty vo Vysokých Tatrách (Chata pod Rysmi, Zbojnícka chata, Téryho chata, Zamkovského chata), jednu chatu v Nízkych Tatrách (Chata Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom) a jednu chatu vo Veľkej Fatre (Chata pod Borišovom). Všetko sú to chránené územia s najvyšším stupňom ochrany, a Tatry sú nielen Národný park, ale aj Biosférická rezervácia UNESCO, čo je absolútne najvyšší stupeň ochrany prírody vo svete. Máme teda potvrdené, že to územie je stále pekne prírodne zachované, čiže nie je možné vrtuľník využiť podľa potreby 2 – 3-krát do týždňa na každú chatu. A zároveň, ďalší dôvod je ten, že vrtuľník je stále drahý na lietanie s tovarom dennej potreby ako je pečivo, čerstvé potraviny, posteľná bielizeň atď. Ďalším veľkým limitom je aj počasie. V relatívne zlom počasí, keď nie je „letovo“, v hmle, búrke, daždi, silnom vetre a pod. vrtuľník lietať nemôže, ale nosič náklad vynesie,“ hovorí Štefan „Pišta“ Bačkor, jeden z tatranských nosičov.
Aj keď Tatry sú v porovnaní s Alpami nízke, podmienky na lietanie majú naši piloti oproti napríklad tým talianskym zložitejšie. V „malých“ horách je dynamika počasia oveľa vyššia ako vo vysokých, fronty sú nepredvídateľné, v skratke, chatári sa nemôžu na vrtuľník spoľahnúť, lebo ak počasie nedovolí, turisti si nielenže nevypijú pivo, ale možno sa cez zimu ani nezohrejú.
Všetko je v hlave
Príbeh Štefana Bačkora k nosičstvu je tak trochu typickým pre toto povolanie. „Študoval som na vysokej škole a môj mladší brat so svojím kamarátom sa chystali do hôr. Chodili spolu liezť, ale keďže počasie v ten deň nebolo dobré, rozhodli sa, že urobia vynášku na Téryho chatu. Pridal som sa k nim a toto bola moja úplne prvá vynáška, písal sa rok 1995. Hneď sa mi to zapáčilo, no chatár si ani po dvoch týždňoch nosenia na chatu nepamätal moje meno, fluktuácia nosičov je totiž celkom vysoká,“ smeje sa Pišta. „Potom ale pochopil, že ma to naozaj chytilo a dohodli sme sa na nosení.“
Začiatky boli ťažké, potrebná nie je iba fyzická, ale najmä psychická zdatnosť. „Ja som bol obyčajný sídliskový chalan, medzi bytovkami sme hrávali futbal a preháňali sa na bicykloch a venoval som sa klasickým športom v škole. Nič vrcholové. V tom chalanovi to ale musí byť. Ak to v hlave máte jasné, s telom to potom ide. Prvé týždne to možno trošku bolí, ale potom je to super,“ spomína Pišta na svoje začiatky. Odmenou nosičovi potom nie sú len peniaze a pocit dobre vykonanej práce, možno aj pomoci, ale najmä výhľady, bezkonkurenčné prostredie a sloboda.
Kilá na chrbte, kilometre v nohách
Vysokohorské chaty majú dve sezóny, v letnej špičke zásobujú nosiči „svoje“ chaty aj 4 – 5-krát do týždňa. Turistov pribúda a ak chce chata fungovať bez problémov nonstop, musí mať naozaj dobrých nosičov. Cez zimu ide jeden až dvaja nosiči na chatu približne 2 – 3-krát. „Náklad“, ktorý nesú, nie je vôbec ľahký.
„Všetci sme nejako začínali, moja prvá vynáška mala 45 kg, a vyniesť napr. veľký sud piva, bola zdanlivo nedosiahnuteľná méta, no je to taká konštanta, ktorú by mal byť schopný vyniesť každý dobrý nosič. Spolu s krošňami váži okolo 70 kg, k tomu sa ale väčšinou ešte prikladajú rôzne drobnosti do kuchyne, niečo na kúrenie, posteľná bielizeň na chatu a pod. Letný priemer je teda takých 70 – 80 kg. V zime sú to asi polovičné váhy, a aj podľa toho, či nosič ide na lyžiach alebo peši,“ približuje Štefan.
Ak je nosič v chate zamestnaný, jeho práca vynáškou nekončí. Pomáha v kuchyni či s „chlapskou“ prácou okolo chaty, opravuje, natiera, je univerzálny pomocník. Chatám však často nosia tovar aj bývalí nosiči či chlapi, ktorí to nerobia ako prácu, skôr ako hobby. Nosiči na „voľnej nohe“ na chate nezostávajú spať, niečo vynesú, prípadne znesú, a ak treba, kmeňových nosičov zastúpia, celá „komunita“ v horách je veľmi priateľská a navzájom si pomáha.
Aj keď sa nosiči väčšinou pred vynáškou stretnú na Hrebienku, kde sú sklady pre chaty, na „svoju“ chatu už ide každý sám. „V zime sa snažíme chodiť po dvojiciach, kvôli lavínam, bezpečnosti, ale nie vždy sa darí zladiť sa, spárovať, je málo nosičov. Ale vždy sme sa tak snažili dohodnúť aj s chatármi. Dôležitá je bezpečnosť, tovar sa dá nahradiť, no ľudský život nie,“ hovorí Štefan.
Sherpa Múzeum
Presný počet nosičov na Slovensku je neznámy. „Nemáme presnú evidenciu, aj som rozmýšľal, že by sme založili nejaký nosičský cech, ale nechceme to preorganizovať, lebo najväčšia devíza tej práce je práve sloboda. Sme malá komunita, keď to spriemerujem, profesionálne sa tomu cez rok venuje tak 40 – 50 chalanov na chatách. Ale ešte väčšiu skupinu tvoria tí externí nosiči – či už bývalí, alebo tí, ktorí to robia v rámci tréningu, nie sú zamestnancami chaty, ale nosia toho dosť,“ opisuje Pišta a pokračuje. „Vždy som v dobrom závidel horským vodcom, že sú takí zomknutí. My sme tí upotení čudáci v horách, oni už majú svoju vážnosť, hrdosť… Donedávna mali v Smokovci také svoje dve „klubovne“, kaviarne, ktoré obe vlastnili dvaja horskí vodcovia, autority v ich komunite. Mali tam vystavené fotky, bola tam zachytená história, naozaj pekný priestor. No a my sme nikdy nič také nemali. To bol prvý impulz. Potom raz zazvonil telefón, že je k dispozícii priestor a s manželkou sme sa rozhodli, že ideme do toho. A takto pred piatimi rokmi vzniklo mini múzeum nosičov.“
Sherpa múzeum sídli spolu so Sherpa Caffe vo Švajčiarskom dome, jednom z najstarších v Starom Smokovci s úžasnou históriou. Múzeum sa stále mení, dopĺňa, jeho podstatnú zložku tvorí mapovanie histórie nosičstva spojené s vystavenými nástrojmi nosičov – nájdete tam rôzne krošne, staré topánky, mačky… Jedna stena je venovaná nosičským pretekom Sherpa Rallye, ďalšia je moderná, napríklad s modelom doliny z kameňa. Rozširovanie múzea sa nikdy neskončí, „sieň slávy“ sa bude len rozširovať. V múzeu Štefan Bačkor organizuje aj prednášky o nosičoch, ktoré navštevujú školy, kúpeľní hostia, seniori, domáci aj zahraniční turisti, profesionálni horali, aj nadšenci hôr.
Súťaž, pomoc aj stretnutie
Nosičské preteky, už spomínané Sherpa Rallye, sa konajú každoročne, zvyčajne tretí októbrový víkend od roku 1985, kedy sa bežalo na Chatu pod Rysmi, najvyššie položenú chatu v Tatrách. „Autormi myšlienky tohto stretnutia šerpov sú legendy nosičov, Viktor Beránek a Jaro Švorc. Preteky majú v sebe také tri myšlienky – súťaž, stretnutie – prepojenie komunity starších a nových nosičov, a pomoc. Preteky sú putovné a každý rok sa ide na inú chatu, podľa toho, ktorá pomoc práve najviac potrebuje,“ približuje Pišta. Okrem týchto pretekov sa každoročne v posledný májový víkend koná tzv. Nosičská stovka, Memoriál Juraja Petranského na Zamkovského chatu. „To je špeciálna spomienka na kamaráta, nosiča, ktorý v roku 2000 zahynul pod lavínou. Je to teda spomienka naňho, ale aj na ostatných, ktorí zahynuli pri výkone tohto povolania, lebo za tých 5 rokov, čo funguje múzeum zahynuli až 3 nosiči. Všetko silní a skúsení muži. Mali sme teraz také smutné roky,“ konštatuje Pišta.
Nosenie je láska na celý život
Času je málo, no aj veľa bývalých nosičov so záväzkami, či už rodinnými alebo inými, ktorí už nechodia na chaty pravidelne, sa snažia “nosičsky nevychladnúť” a radi sa zapoja aj do špeciálnych vynášok, kedy je ich pomoc neoceniteľná. Často pomáhajú s vynáškami filmovým štábom, naposledy pri natáčaní holandského filmu Magic Mountains či seriálu Záchranári. 12 kamiónov techniky, 150 ľudí v štábe a náročné technické aj logistické zabezpečenie sú spestrením bežnej nosičskej práce. Už štvrtý rok, na jar a na jeseň napríklad nosiči vynášajú na tatranské plesá rozobratú plávajúcu plošinu s vrtnou súpravou. Tú si potom ľudia z Geologického inštitútu SAV na plese zložia, namerajú si, čo potrebujú a nosiči im opäť pomôžu rozobratú plošinu aj s odobratými vzorkami zniesť dole. „Na takéto vynášky sa vždy teším. Je to na niekoľko dní – týždňov nosenia. Dá sa tam dokopy výborná partia kamarátov, nosičov, kolegov. Je to taká špecialita, lebo je to dolina, kde nie sú chaty, a teda sa tam bežne vynášky nerobia. Taká „exotická“ vynáška pre každého nosiča a v dobrej partii je to výborné,“ usmieva sa Štefan a spomína si ešte na jednu milú vynášku živého „nákladu“.
„Jeden kamarát z radu externých nosičov zachytil na internete želanie mladého chalana, výborného fotografa z Banskej Bystrice Mateja Kapustu, ktorý je od narodenia na vozíčku, dostať sa na chatu do Tatier. Nosič Jaro sa mu spontánne ozval, že by zorganizoval ďalších nosičov a vynesieme ho. Bola z toho krásna vynáška na Téryho chatu. Cestou je Zamkovského chata, kde sme sa zastavili, takže hneď videl dve chaty. Ďalší rok sme ho vzali na Zbojnícku chatu. Boli sme štyria a striedali sme sa, nech je to aj preňho bezpečné. Dokopy mal 88 kg, keď sme ho nabalili. Každý z nás je s touto váhou schopný ísť sám, ale neboli dobré podmienky, hlavne ten prvý rok na Téryho chatu bolo veľmi zlé počasie. 0 – 4 stupne, zima, dážď, prvý sneh medzi kameňmi, mäkký ľad… Nikoho sme nikde nestretli. Ale on si to veľmi užil, mal to naozaj všetko čisté, sám pre seba.“
Práca nosičov je špecifická, nedá sa merať peniazmi. Má v sebe riziká, takisto je spojená s odlúčením od rodiny. Ale zároveň má v sebe niečo, vďaka čomu sa k nej nosič bude stále vracať. Je to láska na celý život.
FOTO: Tomáš Novák, Martin Maličký, Pascal Tournaire, Pavol Tajboš, Matej Kapusta
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
