Lucia Šicková je spoluzakladateľkou herného štúdia Pixel Federation, kde v súčasnosti pôsobí na pozícií Chief Learning Officer. Zároveň stojí v čele iniciatívy za lepšie vzdelávanie Edufactory. Vo svete úspešných firiem s globálnym dosahom sa bežne stretávate s ľuďmi, ktorí venujú sto percent svojho času práci. Ak sa však takýto človek stíha naplno venovať niekoľkým charitatívnym projektom a zároveň rodine, nezostáva nič iné než povedať „klobúk dole”.

Sídlo Pixel Federation sme navštívili v jedno utorňajšie ráno a už na prvý pohľad je jasné, že sme vstúpili do modernej tech firmy. Vďaka vzdušnému priestoru a množstvu príjemných oddychových zón sú kancelárie miestom, kde by chcel pracovať každý.

Ako sa z malej firmy stala jedna z najskloňovanejších slovenských firiem?

„Pixel Federation sme pôvodne založili štyria. Pracovali sme ako zamestnanci v jednej firme a vedeli sme, že máme schopnosť robiť niektoré veci aj inak a lepšie. Na začiatku to bola trochu naivná predstava, pretože ani jeden z nás v tom čase neniesol za podnikanie plnú zodpovednosť. V každom prípade nás táto vízia dostatočne naštartovala. Vedeli sme, že to, čomu sa chceme venovať sú hry a postupne sme začali firmu budovať do podoby, v akej ju vidíte dnes. Prišla prvá investícia a musím priznať, že na začiatku sa nám úplne nedarilo. Našťastie sme okolo seba mali skvelý tím ľudí, ktorí s nami bol od začiatku. Vedeli sme, že spoločne dokážeme vytvoriť niečo zaujímavé a tak je tomu dodnes. Veľkou devízou je, že sme schopní reagovať flexibilne. Nielen na zmeny trhu, ale aj vnútorné podmienky, ktoré sa neustále vyvíjajú. Na začiatku sme, samozrejme, netušili, kde sa až dokážeme posunúť alebo zájsť, ale videli sme slovenské firmy, ktoré vyrástli zo Slovenska a mali globálny úspech. To bolo pre nás veľkou inšpiráciou. Samozrejme, že tým myslím firmy ako Sygic alebo Eset. Takýto úspech nebol našim hlavným cieľom, ale podvedome v našich hlavách to bolo prítomné neustále. Sústavne sa nám natískala otázka: „Prečo by sme aj my nemohli vybudovať globálnu firmu zo Slovenska.”

Nič sa však nerodí samé od seba, bez komplikácií a prekážok. Čo bola v začiatkoch pre vás najväčšia výzva?

„Najväčšou výzvou pre mňa bola potreba mať deti. V tom čase sme firmu zakladali a ja som si nevedela predstaviť, ako dokážem skĺbiť starostlivosť o rodinu a prácu. Keď však táto situácia nastala, mala som zase naopak pocit, že to všetko zvládneme. Na tom som si trochu narazila nos. Snaha skombinovať starostlivosť o dieťa s vysoko volatilnou firmou nedávala zmysel. Preto som sa pri vstupe druhého investora rozhodla predať svoj podiel a venovala som sa len jednej divízií, ktorú sme vtedy začínali. Popri deťoch som sa venovala len webovým riešeniam a keď podrástli do škôlkarského veku, vrátila som sa späť.”

Všetko je to o tom, mať v tíme tých správnych ľudí a veľa energie.

Keď sa na vaše začiatky pozeráte spätne, spravili by ste niečo inak?

„Či by som to urobila inak, je ťažké vyhodnotiť. Ak by sme si aj teraz povedali, že sme niečo urobili zle, tak to neznamená, že opačný postup by dopadol dobre. Určite bolo zopár vecí, ktoré sme spravili správne ako, napríklad, vyrovnanie individuálnych zručností. Vďaka tomu sme vedeli pokryť hneď od začiatku veľa oblastí od dizajnu cez programovanie, technickú vedomosť až po stratégiu. Každý z nás bol silný v niečom inom a vďaka tomu sme vedeli projekt tlačiť z viacerých strán. Všetko je to o tom, mať v tíme tých správnych ľudí a veľa energie. O mne ľudia vravia, že som večný nadšenec a keď sa pre niečo nadchnem, nepustím to z rúk.“

Ako zvládate skĺbiť tak náročnú prácu so starostlivosťou o rodinu?

„Jasné, že to je náročné. Mám tri deti, prácu a ako každý potrebujem nejaký čas aj pre seba. Našla som si spôsobom, ako to zvládnuť. Môj život sa točí okolo kalendára a plánujem úplne všetko – prácu, šport aj voľný čas. Každý deň riešim nanovo a veci mením na základe momentálnych možností. Venujem sa umeniu a veľmi mi pomáha aj beh. Vďaka nemu sa vyrovnávam s pracovným stresom. Samozrejme, že najviac voľného času trávim so svojimi deťmi a som rada, že som sa pre ne rozhodla. Ten zvolený čas síce nebol ideálny, ale na druhej strane som presvedčená, že ideálny čas na to mať deti neexistuje. V dvadsiatich má človek pocit, že je príliš mladý, v tridsiatke sa mu zdá, že sa mu to príliš nehodí a potom už je príliš starý. To, že som sa vtedy rozhodla mať deti, sa mi každý deň stonásobne vracia. Žiadne zo svojich rozhodnutí neľutujem.“

Snažíme sa preto zmeniť u ľudí pohľad na možnosti, ktoré majú. Naším pracovným heslom je sloboda a zodpovednosť.

Na dverách máte napísanú pozíciu Chief Learning Officer, čo si pod tým môžeme predstaviť?

„Starostlivosť o ľudí a ich vzdelávanie. Táto téma je pre mňa nosná a v rámci firmy sa ju snažíme pretaviť do rôznych procesov. Vybudovali sme vnútornú akadémiu, nastavili sme systém kariérneho rastu cez vzdelávanie a celkovo sa snažíme meniť mindset našich ľudí. Z nášho vzdelávacieho systému vychádzame prednastavení, strácame zvedavosť, chuť učiť sa, sme ubití kategorizáciou a štandardizáciou, ktorou nás tento systém „zošrotuje“. Snažíme sa preto zmeniť u ľudí pohľad na možnosti, ktoré majú. Naším pracovným heslom je sloboda a zodpovednosť. Dávame veľa priestoru rôznym akciám a aktivitám a čakáme, že sa k nim ľudia postavia zodpovedne a energia sa bude vracať aj naším smerom. Tejto téme sa venujem aj mimo firmy prostredníctvom CSR (pozn.: Corporate Social Responsibility) aktivít. Samozrejme, že je za tým skrytý aj biznis zámer, nakoľko sme jediné herné štúdio v okolí. Potenciál talentu je ale obmedzený, pretože zlyháva vzdelávací systém, a to nielen u nás. Po celom svete je postavený na zastaraných modeloch, ktoré sú v súčasnosti nefunkčné. Aj preto podporujeme malé paralelné systémy, ktoré testujú nové možnosti. Ak sa osvedčia, môžu sa postupne stať súčasťou vzdelávacieho systému. Zároveň sa snažíme podporovať rôzne školy a aktivity, ktoré sme vytvorili spolu so Sygicom, HubHub-om a organizáciou Leaf.“

Učiteľ by mal byť študentovi mentorom a nie vševediacou autoritou, pretože tou už je dnes málokto.

Aké najväčšie problémy vidíte v súčasnom školstve a jeho príprave ľudí do reálneho moderného sveta?

„Systém ich učí vedomosti a pritom by ich mal učiť to, ako s vedomosťami narábať. Mal by ich učiť, že vedomosti sú dostupné z rôznych zdrojov a že si treba dôveryhodnosť týchto zdrojov aj overovať. Len tak dokážu získané informácie aplikovať do reálnej praxe. Učiteľ by mal byť študentovi mentorom a nie vševediacou autoritou, pretože tou už je dnes málokto. Ak sa to aj stane, tak nepôsobí vo vzdelávacom systéme. Učiteľ by mal meniť primárne nastavenie, aby pre študentov bolo učenie radosťou a dokázali sa adaptovať. To sú zručnosti, ktoré my ako zamestnávateľ považujeme za veľmi dôležité a pri rýchlosti akou sa svet mení aj za absolútne nevyhnutné.“

Herný priemysel je podobne komplikovaný ako ten filmový.

Stretávate sa s problémom pri nábore ľudí?

„Začala by som s mäkkými zručnosťami. Veľmi málo ľudí, ktorí k nám prichádzajú poznajú samých seba. Nemajú jasnú predstavu o tom, v čom sú dobrí a v čom zase zlyhávajú. Nazvime to sebahodnotenie. Druhá vec je tímová práca. Len málo ľudí má skúsenosť s tým, že odlišnosť názorov nie je problémom a, že aj iný názor môže byť správny. Chýba schopnosť spolupracovať s inými oblasťami. Ďalšou témou je manažovanie konfliktov, komunikácie či dávanie spätnej väzby – to všetko sú zručností, ktoré chýbajú. Čo sa týka tzv. hard skills či „tvrdých“ zručností, existuje len málo systémových riešení, ktoré pokrývajú herný vývoj. Na školách existuje pár predmetov, ktoré sa tejto téme čiastočne venujú, ale samostatný odbor herného vývoja neexistuje. Prichádzajú k nám študenti, ktorí vedia niečo naprogramovať, ale nerozumejú ostatným „craftom”. Herný priemysel je podobne komplikovaný ako ten filmový. Skladá sa nielen z IT odvetvia, ale aj z umelcov, game dizajnérov, čo sú vlastne systémoví architekti. Tieto funkcie si musia navzájom rozumieť aj v širšom meradle. Nie je to len o chápaní jednotlivých funkcií, ale aj to, že porozumiete produktu ako takému. Prichádza k nám veľa mladých ľudí po škole a my ich musíme všetko toto učiť od základov.“

Spravila by som z učiteľov mentorov, ktorí študentom otvárajú oči, namiesto prísneho sledovania, známkovania a rozdávania penalizácií.

Ak by ste mohli mávnutím čarovného prútika zmeniť školstvo, čo by ste spravili ako prvé?

„Musíme si ako krajina povedať, že vzdelanie je pre nás prioritou. Pokiaľ nám všetci ľudia budú odchádzať do zahraničia, nebudeme ako krajina vedieť naplniť náš potenciál. Ja som pozitivista, verím, že sa tá zmena dá vykonať, len na to treba správnych ľudí. Možno práve niekto, kto prejde našimi aktivitami bude práve ten, kto tú zmenu dotiahne do konca. Treba začať od učiteľov, ktorí majú extrémne zodpovednú úlohu. Ich dopad na budúce generácie je enormný. Formujú ich osobnosti a často si to vôbec neuvedomujú. Oni ich pripravujú na život. Študenti sú stratení v každodenných úlohách, curriculách, povinných predmetoch a známkach a pritom sa stráca podstata, ktorú tvoria jednoduché otázky: „Kto je tento človek? Čo ho robí šťastným? Aké sú jeho zručnosti?“ Len tak dokážete zistiť, čím môže byť konkrétny človek pre pracovný trh prínosom. Spravila by som z učiteľov mentorov, ktorí študentom otvárajú oči, namiesto prísneho sledovania, známkovania a rozdávania penalizácií.“

Akým výzvam čelí dnešná mladá generácia?

„Každá generácia je trochu iná, nemyslím si, že je to s dnešnými mileniálmi tragické. Robia veci inak ako generácia pred nimi, ale zároveň sú tieto veci schopní vytvoriť úžasne a tvorivo. Milujem prácu s mladými ľuďmi a deckami, lebo keď v nich zapálite iskru, tak z nich ide super energia. Len zapáliť tú iskru býva to najťažšie. Systém ich často tak otupí, že dokážu byť extrémne pasívni.“

Využívajte všetky príležitosti, ktoré sa vám naskytnú mimo školy a dnes ich skutočne nie je málo.

A čo by ste poradili práve tým mladým, ktorí chcú vami spomínané zručnosti nabrať?

„Využívajte všetky príležitosti, ktoré sa vám naskytnú mimo školy a dnes ich skutočne nie je málo. Pri nábore nás zaujíma práve to, čo daný človek skúšal urobiť práve nad rámec školy. Ako sa pokúšal aplikovať svoje vedomosti. Pozeráme sa na jeho portfólio, nie na dosiahnutý titul.“

Práve s týmto pracujete aj v rámci vášho corporate social reponsibility programu?

„Dalo by sa to tak povedať. Projekt Edufactory je nezisková organizácia, ktorú sme vytvorili pri vzniku Pixel Federation. Začalo to kurzom 3D animácie. Vyhľadali sme mladých ľudí, ktorí mali záujem naučiť sa 3D animáciu a pracovali sme s nimi na získaní zručností v oblasti animácie. Dnes robí Edufactory veľa aktivít v rámci vzdelávania a máme tri hlavné piliere – deti, mladých ľudí a komunitu. V každej z nich následne financujeme alebo podporujeme rôzne aktivity. Pre malé deti podporujeme projekt Hemisféra, ktorá učí deti programovať hry a animácie hravou formou. Deti, ktoré sú najšikovnejšie k nám potom idú na stáž a tábor. Podporujeme aj edukačné herné projekty a pomáhame im s konzultáciami. Vytvorili sme projekt Nimbus, v rámci ktorého sme ľudom na školách ukázali rôzne edukačné hry, ktoré vznikajú v našom regióne. Spolu so Sygicom, HubHub-om a Leaf-om financujeme programátorskú školu/akcelerátor Butterfly Effect. Podporujeme vzdelávaciu skupinu Edulienka, ktorá deti učí iným spôsobom ako štandardné školy, v menších skupinách a rešpektujúcim spôsobom. Deti objavujú, pracujú v tíme aj na jednotlivých kompetenciách a nie sú známkované. Naše finančné prostriedky pomáhajú rozvíjať tento projekt. Snažíme sa aj o osvetu v rámci našej komunity, keďže pre potreby interného vzdelávania voláme na Slovensko veľa expertov. Tých predstavujeme na rôznych komunitných podujatiach, kde zdieľame aj naše know-how.“

Najdôležitejšia je angažovanosť rodiča, ktorý musí vedieť, čo jeho dieťa zaujíma a aké problémy rieši.

Keď spomínate malé deti, ako si myslíte, že by mal vyzerať prístup detí k technológiám? Majú mať k nim prístup už od malička?

Ako sa čas nášho veľmi príjemného rozhovoru kráti, neostáva nám nič iné len sa spýtať na vaše plány do budúcnosti?

„Naším cieľom je posunúť produkty a firmu na novú úroveň. Rozhliadame sa po seniornejších talentoch doma aj v zahraničí, aby sme si výzvy nastavili trochu vyššie. Čo sa týka Edufactory, najviac energie momentálne venujem Butterfly Effect-u a boli by sme radi, keby zmenil rozmýšľanie o digitálnom vzdelávaní. Je to vzdelávacia platforma, kde sa úspešné digitálne firmy delia o svoje know-how s mladými ľuďmi. Na pracovnom trhu totiž potrebujeme ľudí s technickými zručnosťami, ale aj biznis duchom, ktorí sú schopní medzi sebou spolupracovať. Táto akadémia je dôkazom, že komerčné firmy môžu spolupracovať medzi sebou a aj so školami a meniť stereotypy v našej krajine. V súčasnosti sa snažíme zahrnúť do projektu aj zahraničné univerzity. Čo sa týka rodiny, deti stále rastú a zmeny nastávajú zo dňa na deň, takže ťažko povedať, čo nás čaká zajtra (smiech).”

Páčil sa Vám článok?
Zdieľajte ho so svojimi známymi: