Umenie cestovania

Dobrodružstvo objavíte, nech cestujete kamkoľvek

foto_01

Odpovedať na otázku, kde sa Martin Navrátil momentálne nachádza, je pre tých, čo ho poznajú, takmer nemožné. Môže totiž práve liezť k základnému kempu K2, plaviť sa po rieke Kongo alebo objavovať zvyky miestneho obyvateľstva v Afganistane. Dnes si však tento výnimočný cestovateľ a dobrodruh, ktorý už prešiel 167 krajín, dal krátku prestávku od boja s nepriazňou počasia na Kamčatke, aby nás svojim rozprávaním zaviedol na divokú a krásnu cestu okolo sveta.

Tým, ktorým meno Martin Navrátil veľa nepovie, stačí letmý pohľad na jeho FB profil či web Travelistan.sk a ihneď pochopia, že sa nejedná len tak o obyčajného cestovateľa. Zatiaľ, čo pre nás, bežných ľudí, znamená cestovanie prevažne letnú dovolenku pri mori a za exotiku považujeme už aj návštevu maledivského rezortu, Martinovo cestovanie je úplné iný level. Jeho zážitky vás ohromia, miestami až šokujú, takmer ako tie najdobrodružnejšie hollywoodske filmy. Napokon, posúďte sami …

Krajina si vás musí k sebe sama zavolať

Prvýkrát som vycestoval až v sedemnástich po socializme.

Ivan Lazarov

„Keď som mal dvadsať, študoval som históriu a postupne som zistil, že nechcem o veciach len čítať, ale skutočne ich aj vidieť na vlastné oči. Vtedy sa otvorila cesta smerom do Sýrie a Jordánska. Odvtedy mi svet cestovania tak zachutil, až som sa stal sprievodcom v cestovnej agentúre, kde som nielen sprevádzal, ale najmä pripravoval rôzne expedície.

“Cesty som však chcel vždy nielen vymýšľať, ale ich aj stále posúvať niekam ďalej.Preto som sa pred tromi rokmi dal na vlastnú dráhu ako poradca cestovania”, popisuje Martin v stručnosti svoju cestu, ktorá ho odvádza desať mesiacov v roku za hranice Slovenska.”

Martin Hudý

To, čo sa však mnohí snažia pochopiť nie je ako, ale prečo niekto začne cestovať často aj do neprebádaných oblastí, kam ľudská noha vkročí len sporadicky.

„Ťažko sa na to, z nášho pohľadu, dnes odpovedá. Treba sa na to pozerať z kontextu deväťdesiatych rokov. Vtedy bola exotika už len vôbec prejsť cez hranice alebo ísť autobusom do Paríža, nie to ešte letieť do New Yorku. Preto, ako som viac a viac cestoval, moje hranice exotiky sa postupne posúvali.“

„Najskôr som bol zvedavý, čo je v tom Rakúsku, potom čo je za Rakúskom, Tureckom a tak ďalej. Potom sa to človeku tak zapáči, že postupne začnete vyhľadávať ďalšie a ďalšie destinácie, ktoré vás niečím lákajú.“

“Keď cestujem ja,tak za tým vždy musí byť príbeh. Krajina si ma musí k sebe niečím zavolať. Napríklad v živote som nebol vo Švajčiarsku, ale bol som štyrikrát v Afganistane.“

Základ je nájsť si dôvod, prečo cestovať do danej krajiny.

“Veľa ľudí cestuje bez toho, aby vedeli kam idú, len preto, že našli povedzme lacnú letenku. Najlepšie sa však krajina spoznáva, ak človek o nej niečo vie. Nemusí to byť nutne len jej história.Krajinu môžete spoznávať cez jedlo alebo miestne zvyky,” spomína Martin a zároveň hneď v úvode ponúka jeden zo svojich cestovateľských tipov.

Jedna vec je však objavovať krásy Aljašky a druhá byť konfrontovaný s drsnou realitou Iraku či Afganistanu. Na otázku, aké to je navštíviť tieto časti sveta a prečo sa tam vôbec vyberá, nemusí Martin dlho hľadať odpoveď.

„V Iraku som robil reportáž pre časopis Týždeň a TV JOJ, pretože som si povedal, že už ma nebaví čítať články o vojnových konfliktoch, ktoré píšu ľudia len sprostredkovane. Chcel som autenticky vidieť, ako to naozaj vyzerá.Svet nie je čiernobiely a ako v skutočnosti realita udalostí vyzerá, zistíte len tak, že miesto navštívite.”

„Ak by som vás však vysadil v strede Kábulu, nebudete mať vôbec pocit, že ste vo vojnovej krajine. Ľudia sa na ulici usmievajú, necítite, že ste v regióne, kde trvá jeden z najdlhších občianskych vojnových konfliktov. V irackom Erbile zase fungujú diskotéky bez ohľadu na to, že sa nachádzate dvadsať kilometrov od vojnovej fronty. Samozrejme, to neznamená, že nemám strach, aj ja som sa bál. Nikdy však nejdem nikam bezdôvodne.“

Milujem krajiny, ktoré si zachovávajú svoju jedinečnosť

Človek, ktorý videl také množstvo nezvyčajných krajín ako Martin, patrí zrejme k jedným z najpovolanejších, aby zhodnotil či povedal, kde je skutočne krásne. Dá sa však vôbec vybrať z toho množstva jedna obľúbená destinácia?

„Moje najobľúbenejšie miesto sa mení každý deň, záleží od mojej nálady. Avšak celkovo sa veľmi rád vraciam do Afriky. Je totiž veľmi náročná na cestovanie, ťažko sa tam hľadajú zážitky a za tými zážitkami je treba veľa cestovať. Paradoxne je to extrémne drahý kontinent aj napriek tomu, že je chudobný. Má však v sebe neskutočnú živelnosť, ľudia majú tie isté problémy, čo máme my, ale žijú svoj život až neuveriteľne bezprostredne.“

„Taktiež milujem krajiny, ktoré si dokážu aj napriek dvadsiatemu prvému storočiu uchovať svoju kultúrnu jedinečnosť. Napríklad, Čína si pod nánosom absolútneho moderna, zachováva svoje kultúrne zvyky.Keď čítate knihu Marca Pola Milión a potom cestujete po Číne, tak zažívate presne to isté, čo on v trinástom storočí. To sa o veľa miestach povedať nedá.” K najsilnejším Martinovým zážitkom však, podľa jeho slov, patria cesty, ktoré sú z kategórie tých najnáročnejších.

„Naposledy to bola Čukotka, oblasť oproti Aljaške, kde sme išli pozorovať soby. Zažili sme teploty päťdesiat stupňov pod bodom mrazu, pocitovo mínus šesťdesiatpäť, takže spať v tundre v stane bolo skutočne náročné. Minulý rok sme zase s kamarátom išli naprieč celým Kongom a boli sme prví Slováci, ktorým sa to podarilo. Splavili sme dlhú časť rieky Kongo, cestovali sme cez prales a neskutočne nás to zdevastovalo. Tu sa mi posúvala hranica komfortu míľovými krokmi.“

Opäť realita, ktorá je od všeobecnej predstavy ideálnej dovolenky, kde sa človek zrelaxuje, šialene ďaleko. Nemusí to však byť vždy tak.

Nehľadám vždy extrémy. Teraz som bol napríklad v južnej Indii a to bol príjemný aktívny relax.

“Najbližšie idem do Pakistanu do základného kempu K2 a neskutočne sa teším na to, že nebudem držať mobil v ruke a nezapnem dva týždne počítač.”

To však Martinovi veľmi dlho nevydrží, keďže sa potom chystá na ďalšie, pre mnohých z nás nepredstaviteľné, dobrodružstvo.

„Ako som už povedal, krajina si ma musí zavolať. Musí tam byť príbeh. Vždy keď vravím, že už mám dosť, tak si potom o pár dni prečítam článok v novinách alebo sa niečo dozviem z kníh a začnem po tom pátrať. Tak ma to zaujme, že ma to nepustí.“

„Napríklad, budúci rok sa chystám do Antarktídy, kde sa budem päťdesiatsedem dní plaviť na plachetnici z argentínskeho mesta Ushuaia do Kapského Mesta s výskumníkmi z National Geographic, aby sme pozorovali veľryby. Bude to úžasné aj napriek tomu, že nás čakajú trinásťmetrové vlny a garantovaná morská choroba počas celej plavby. Je to taktiež o tom posunúť svoje vlastné hranice. Keby som vedel, že na Čukotke sa zmení počasie a prídu také obrovské mrazy, určite nad tým budem uvažovať. Ale keď už si tam, tak musíš bojovať.”

Ak si myslíte, že už neexistujú miesta, kde by Martin nebol, nie je to tak. On si vždy nájde nové výzvy.

„Chcem veľmi prejsť západnú Afriku z Nigérie do Mauritánie a spojiť to s africkými festivalmi tanca, ktoré sú špecifické rôznymi šamanskými rituálmi. Je úžasné sledovať miestne kultúry, ako vyjadrujú samé seba. Taktiež s kamarátom plánujeme cestu z Kolumbie do Brazílie cez prales, ale to je ešte veľmi ďaleko.”

Z rozprávania by sa mohlo zdať, že Martin na „starý kontinent“ trochu zaneviera, opak je však pravdou.

„Na Európe milujem najmä historické mestá a cestujem tu, keď si potrebujem oddýchnuť od sveta. Dobrým príkladom je Pobaltie. Hlavné mesto Estónska Tallinn je skrytý zázrak. Mám rád aj Škandináviu. V Európe sa dá nájsť toľko krásnych vecí, že sa niekedy dokonca pýtam sám seba prečo vôbec toľko cestujem po iných častiach sveta.“

Plánovanie znamená byť pripravený

Martin, bez ohľadu na to, či ste začínajúci alebo skúsený cestovateľ, radí odhadnúť správne svoje sily a skúsenosti. Inak si cestu neužijete.

Živím sa plánovaním ciest, ale častokrát nemá človek dostatok informácií, aby všetko dostatočne naplánoval.

“Vtedy máš len veľmi málo času, musíš rozmýšľať, čo všetko sa môže pokaziť. Pri príprave na cestu naprieč Kongom, napríklad, sme nenašli na internete nič okrem kontaktu na jedného Nemca, ktorý cestu nedokončil. A ten Nemec – Hans – mi povedal najlepšiu radu. Afrika je nepredvídateľná. Napríklad, prídete do prístavu, chcete splaviť časť rieky, ale nič ako cestovný poriadok však neexistuje. Loď môže odísť dnes, zajtra alebo aj za päť či šesť dní, nikdy nie je nič isté.“

Martin Hudý

„Ak niekto začína cestovať, tak nech najskôr ide do končín ako, napríklad, juhovýchodná Ázia, kde sa ľahko naučí, aké je to cestovať sám, zažije prvú exotiku, ale nestratí sa. Je to rovnaké, ako so šoférovaním, človek ktorý si urobí vodičák, nemôže hneď šoférovať formulu. Samozrejme, že do Konga, Afganistanu či Iraku by mali ísť ľudia, ktorí už majú niečo precestované. Aj ja, keby som išiel na svoju prvú cestu do Afganistanu, tak sa mi cestovanie určite znechutí, lebo tam je človek odkázaný vyslovene len sám na seba. Čím viac má však človek precestované, tým viac sa dokáže orientovať v zložitých situáciách, ktoré môžu nastať a menej ho aj prekvapia.“

„S tým sú zároveň spojené vo veľa prípadoch aj neopodstatnené obavy. Mnoho ľudí sa bojí ísť, napríklad, do Afriky kam ja cestujem veľa a často. Boja sa napríklad chorôb, aj keď ani nevedia, aké konkrétne choroby v Afrike sú. So skúsenosťami sa však naučíte rozlišovať, čoho sa treba báť a čoho nie.”

„S tým sú zároveň spojené vo veľa prípadoch aj neopodstatnené obavy. Mnoho ľudí sa bojí ísť, napríklad, do Afriky kam ja cestujem veľa a často. Boja sa napríklad chorôb, aj keď ani nevedia, aké konkrétne choroby v Afrike sú. So skúsenosťami sa však naučíte rozlišovať, čoho sa treba báť a čoho nie. Skúsenosti vám pomôžu odhadnúť situáciu a mieru rizika najlepšie. Zároveň netreba zabudnúť, že cestovanie nie sú preteky o tom, koľko krajín kto navštívil. Je to hlavne o zážitku a je dôležité neprepadnúť naháňaniu sa za počtami a predbiehaním sa so susedom, kto toho viac videl.”

Záverom by sme to neboli my, ak by sme sa Martina nespýtali na jeho vzťah k obliekaniu, ktorý je veľmi pragmatický, avšak zďaleka sa neobmedzuje na len na trekingové nohavice a mikinu či nepremokavú bundu.

„Všetko pre mňa závisí od toho, kam cestujem. Je komické, ak ľudia chodia v trekingovom oblečení úplne všade, ako keby to bol univerzálny odev. Keď idem spoznávať mesto, tak mám rád elegantnú módu.”

Do New Yorku predsa človek nepôjde oblečený, ako keby zliezol z hory. Na Kamčatke by ste zase v saku veľmi dlho nevydržali.

dodáva Martin s úsmevom.

Zdroj fotografií: Súkromný archív M. Navrátila a Alain Delon Fashion

Páčil sa Vám článok?
Zdieľajte ho so svojimi známymi:
Email this to someoneShare on FacebookShare on LinkedInTweet about this on TwitterShare on Google+Pin on Pinterest